Turecko – príklad úpadku Západu

Niekedy je to až na útrpný smiech, ako nerealisticky sa mnohé západné kruhy pozerajú na vývoj ľudstva v jeho rozmanitosti. V niektorých oblastiach napríklad stále významne rezonuje v realite dávno prežitý „triumfalizmus“ z konca studenej vojny a takzvaného amerického mieru.

01.06.2023 12:00
debata (11)

Stále evidentne trvajú skreslené predstavy, že náš civilizačný okruh je pupkom planéty a všetci ostatní musia, keď nie rovno rotovať po „obežniciach“ Západu, tak aspoň obdivne pozerať na jeho vymoženosti. Najmä na liberálnu demokraciu a ľudské práva, čo v skutočnosti býva – a neraz to priamo prehĺbilo úpadok (pro)západných pozícií vo svete – len pokrytecká, výberovo uplatňovaná frazeológia. Neraz priehľadný závoj napĺňania hodnôt úplne nesvätých, totiž čistej geopolitiky v štýle práve storočného Henryho Kissingera.

Konkrétnych prejavov prepadu takejto historizujúcej neúprimnosti istých oligarchií vidíme teraz hneď niekoľko v najbližšom okolí EÚ. Vojna na Ukrajine okrem iného definitívne pochovala ruské „západníctvo“ a posilnila mnohé spojenectvá proti Západu.

Niečo podobné prináša aj vývoj v Tureckej republike, ktorá už dávno nie je kemalistická, ale erdoganovská. Predstavy komentátorov, ktorí ventilovali svoje „bdelé snívanie“ o Malej Ázii dokonca ešte pred druhým kolom maloázijských prezidentských volieb, boli žiaľ až tragikomické.

Tak vo svetle volebného víťazstva vládnej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) (parlamentné voľby sa konali spolu s prvým kolom prezidentských), ako najmä vo svetle výsledkov prvého kola rozhodovania o hlave štátu vo vyslovene prezidentskom politickom systéme. V zriadení, pre ktoré je typická korupcia, nepotizmus či surový nátlak na niektoré médiá a opozíciu. S jasným, hoci nie tak ako predtým suverénnym, víťazstvom charizmatického Recepa Tayyipa Erdogana je teda v určitej smutnej harmónii vierohodné tvrdenie hlavného protikandidáta, že hlasovanie nebolo fér.

Od začiatku bolo skrátka oveľa relevantnejšou otázkou, nie či Erdogan – cez ekonomický prepad a nedávno nezvládnuté zemetrasenie – opäť triumfuje, ale skôr kto príde po ňom. Nie je už žiadny mladík, na budúci rok oslávi sedemdesiatku.

Časté nepochopenie toho, čo sa dlhodobo odohráva vo viac ako osemdesiatmili­ónovej krajine, naznačujú aj niektoré následné hodnotenia staronového stavu vecí. Fakt, že novodobý „sultán“ bude nakoniec vládnuť obyvateľom Malej Ázie minimálne štvrť storočia, hodnotil napríklad britský týždenník Economist takto: „Najlepšia šanca na obnovenie tureckej demokracie za poslednú dekádu bola premárnená.“

Ak totiž opomenieme, že v tomto štáte ozajstnejšia ľudovláda nikdy nebola (spomeňme si na postavenie kurdskej menšiny), ešte pozoruhodnejšie sa javí skutočnosť, že Západom toľkokrát chválené odstavenie (prokemalistickej) armády od moci spôsobilo veľmi rýchlo akúsi renesanciu otvoreného islamského autoritárstva: politického islamu previazaného s vlnou glorifikácií niekdajšieho vplyvu Vysokej porty čiže Osmanskej ríše.

Od začiatku bolo skrátka oveľa relevantnejšou otázkou, nie či Erdogan – cez ekonomický prepad a nedávno nezvládnuté zemetrasenie – opäť triumfuje, ale skôr kto príde po ňom. Nie je už žiadny mladík, na budúci rok oslávi sedemdesiatku a občas sa objavia úvahy o jeho zdravotných ťažkostiach. S väčšinou niekdajších spolupracovníkov sa však známy autoritár stihol počas svojej strmej kariéry rozkmotriť, pokiaľ im rovno nejde po krku. Medzi erdoganovcami sa však aj takto iste nájdu vhodní záujemcovia na pokračovanie dynastie.

Spomedzi osôb, o ktorých sa špekuluje, patrí aj prezidentov zať Selcuk Bayraktar. Tento muž dôsledne pestuje imidž zbožného moslima. Zároveň je pilot a najmä úspešný inžinier a podnikateľ. Preslávil sa ako hlavný konštruktér bezpilotného lietadla Bayraktar TB2 – jedného mediálne z najznámejších vývozných artiklov „novoosmanstva“ – úspešne použitého napríklad na Ukrajine, ale tiež v Náhornom Karabachu, Líbyi alebo Sýrii.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #Turecko #Recep Tayyip Erdogan #turecká politika