Príkladom môže byť poslanec za KDH Radoslav Procházka, ktorý nedávno v blogovom príspevku pod rúškom podpory štrajku napadol najnovšiu novelu Zákonníka práce. Zavádzajúco a lživo. Obvinil stranu Smer z niečoho, čo nie je pravda. Navyše nahádzal kýble špiny na odbory, ktoré ako jediné dávajú pracujúcim zmysluplnú šancu na kolektívne akcie.
Procházka tvrdí, že prvá Ficova vláda novelou Zákonníka práce z roku 2007 pripravila štrajkujúcich o mzdy. Ide o prudký omyl. Tato úprava platí už od roku 1991, keď vstúpil do platnosti zákon o kolektívnom vyjednávaní.
To docent práv Procházka nevie? Tomanovej novela iba uviedla zákonník do súladu so 16 rokov starým zákonom. To by ale bol ohlušujúci rev o „komunistických praktikách“, keby namiesto toho Ficova vláda zákonom donútila zamestnávateľov, aby svojim zamestnancom za ich štrajk platili! Procházka ďalej píše, že štrajkujúci príde „nielen o plat, ale musí si zároveň sám odvádzať odvody, ako by bol dobrovoľne nezamestnaným“.
To však so Zákonníkom práce vôbec nesúvisí. Táto povinnosť vyplýva zo zákona o zdravotnom poistení. Istá jeho novela totiž zrušila jednoduchú definíciu zamestnanca ako osoby v pracovnom pomere a nahradila ju formuláciou, že je to „fyzická osoba, ktorá vykonáva zárobkovú činnosť… a má nárok na príjem zo závislej činnosti“. V mesiaci, keď nepoberá plat, sa za zamestnanca nepovažuje, a preto si musí platiť odvody sama. O platoch dovtedy zmienka v tomto zákone nebola.
A kedyže bola táto novela prijatá? Druhého decembra 2010, keď v premiérskom kresle nesedel Robert Fico, ale Iveta Radičová. Smer vtedy takmer jednotne hlasoval proti novele. Zato medzi poslancami, ktorí hlasovali za, nájdeme aj veľmi zaujímavé meno: Radoslav Procházka, vtedajší predseda Ústavnoprávneho výboru NR SR.
Kaníkova novela zákona o sociálnom poistení zaviedla pre štrajkujúcich aj povinnosť platiť sociálne odvody. Na návrh Konfederácie odborových zväzov však Ficova vláda poslala v roku 2007 do parlamentu novelu, ktorá túto povinnosť zrušila. Teda nielenže nezaviedla štrajkujúcim povinnosť platiť si zdravotné odvody (to spravila až pravica o tri roky neskôr), ale zrušila na podnet odborov túto povinnosť v prípade odvodov do Sociálnej poisťovne.
Falošné obvinenia Procházkovi slúžia ako zámienka na útok na odbory, ktoré podľa neho Tomanovej novelu Zákonníka práce „vynášali do nebies, pretože ich funkcionárom priniesla mimoriadne výhody a pohodlie“. Pod pláštikom podpory štrajku v skutočnosti bije do základného a hlavného, ak nie vôbec jediného spôsobu: akým de facto môže k štrajku dôjsť. V tom je ten paradox.
Masa nezorganizovaných, atomizovaných zamestnancov sotva niekedy dokáže k štrajku dospieť. Je úplne jasné, že iba zorganizovaním do kompaktného celku možno úspešne podniknúť kolektívnu akciu, akou štrajk je. A takémuto usporiadanému celku hovoríme „odbory“. To pán Procházka predsa musí vedieť.
Pri poslednej novele Zákonníka práce vôbec nešlo o „mimoriadne výhody a pohodlie“, ale o zaručenie bezpečnosti a istoty zamestnania pre funkcionárov odborov, tí by inak boli mimoriadne ľahkými terčmi pre zamestnávateľov. Ak tomuto doktor Procházka nerozumie, darmo sa bude akože zastávať štrajkujúcich. Pretože tým, že útočí na odbory, proti štrajkujúcim zamestnancom vyťahuje tie najťažšie zbrane.
Procházka v úvode svojho textu tvrdí, že u nás je akosi všetko naopak. Treba ho upokojiť. Všetko je v skutočnosti tak, ako má byť: sociálnodemokratická vláda rokuje s odbormi, odbory bránia práva zamestnancov… a pravica sa im to obom snaží nekalými prostriedkami pokaziť.
Stanovisko R. Procházku uverejní Pravda v tejto rubrike v najbližších dňoch.