Prípad vyvoláva nadšenie rovnako ako neistotu. Nie je sústredenie takejto moci v rukách skupinky aktivistov výrazne na škodu sveta? Veď vlády hádam potrebujú niektoré veci aj skrývať… Z celkom legitímnych dôvodov. Na druhej strane, je možné, aby skupina hackerov a príležitostných žurnalistov len tak získavala množstvo tajných materiálov? Nie je za tým ďalšia manipulácia? Alebo manipulácia manipulátorov, nekonečné ukrývanie pravého obrazu ako v labyrinte krivých zrkadiel?
Do značnej miery ani nezáleží na tom, aké sú motivácie tých, čo za zverejnením stoja. Rovnako ako môžeme interpretovať literárne dielo bez toho, aby nás zaujímal autor. Materiály Wikileaks majú jednoducho isté dôsledky. Obrovská časť týchto textov má hodnotu najmä ako infotainment – diplomatické správy, kde sa miešajú fakty s klebetami. Pre médiá zlatá baňa, môžu si vyberať pikantné pasáže. Iné časti sú zaujímavejšie. Napríklad to, že Američania v Poľsku inštalovali raketový systém Patriot iba naoko. Opäť nič, čo by prekvapilo znalcov.
Napriek tomu má aféra Wikileaks moc meniť svet. A to vo dvoch aspektoch. Po prvé, umožňuje ľuďom sústredene sa zamýšľať nad mocou a spôsobmi americkej vlády.
Po druhé, Wikileaks nám umožňuje prehodnocovať vzťah k mediálnej hyperrealite. O tej začal na sklonku minulého storočia hovoriť francúzsky filozof Jean Baudrillard. Žijeme vo svete médiami tvorených symbolických obrazcov. V najvulgárnejšej podobe tu ide o infantilizáciu spravodajstva. CNN, údajne seriózny kanál, strávi dva dni detailným pokrývaním úmrtia bývalej striptérky Anny Nicole Smithovej a týždeň pokrývaním úmrtia Michaela Jacksona. Spravodajstvo BBC naberá čoraz viac podobu pantomimickej scény, politikov predstavuje cez jednoduché emocionálne obrazce. A zrazu prídu Wikileaks so správami, ktoré si žiadajú interpretáciu a reinterpretáciu. Navyše vyžadujú spoluprácu skúsených žurnalistov vo vybraných médiách, takže aféra vlastne zdôrazňuje úlohu klasickej žurnalistiky.
Samozrejme, Wikileaks sa môže stať riešením rovnako ako pokračovaním budovania hyperreality. Tá nie je len vecou jednostrannej manipulácie. Je v nás. V postindustriálnej spoločnosti sa psychicky živíme akýmsi altruhedonizmom. Užívanie slobody si kombinujeme s občasnými aktivitami a citovo jednoduchým kupovaním si odpustkov. Zajtra niečo prispejem na deti v Afrike. Alebo odblogujem text na podporu Wikileaks…
Napriek tomu je prípad Wikileaks veľkou príležitosťou. Mobilizuje. Máme moc postaviť sa priemyslu ohlupujúcej zábavy, ktorá sa vydáva za správy. Máme prostriedky na alternatívnu komunikáciu. Máme nádej, ktorú v nás výrazne posilnil Julian Assange.