Prípad klientky košického Strediska sociálnej pomoci, ktorej úmrtie si tri dni nik nevšimol, však šokuje svojou neľudskosťou. Je to svedectvo o ľahostajnosti a neskutočnej nezodpovednosti.
Ako vôbec niečo také zamestnanci tohto zariadenia mohli dopustiť? Kde boli celé tri dni? To nikomu z nich táto pani vôbec nechýbala?
Zmyslom existencie domovov sociálnych služieb má byť predsa opatera osamelo žijúcich dôchodcov, ktorí tak môžu byť pod lekárskym dohľadom alebo dozorom opatrovateľky.
Keď do takéhoto zariadenia niekto vstupuje, vkladá sa plne do rúk personálu. Prirodzene očakáva, že sa o neho bude starať dňom i nocou. A je jedno, že býva v časti domova, kde sú sebestační klienti.
Ak štát zvyšuje poplatky za domovy dôchodcov, pričom mnohým seniorom reálne hrozí, že pobyt v nich si nebudú môcť dovoliť, mal by v prvom rade dohliadať na to, aké služby za svoje peniaze ich klienti dostávajú.
Nechať umrieť niekoho v absolútnom zabudnutí je nesmierne barbarstvo. Za nekonečnú ľahostajnosť a nezodpovednosť niekto musí niesť zodpovednosť.