Ministerstvo školstva nedávno uviedlo, že celoplošné testovanie žiakov bude častejšie. A zároveň hlbšie. Okrem zisťovania úrovne poznatkov sa bude viac merať schopnosť riešiť kvantitatívne a slovné úlohy.
V princípe treba tento prístup privítať. Z medzinárodných porovnaní vieme, že slovenskí absolventi majú problém pracovať s informáciami – správne prečítať text, triediť poznatky a nachádzať súvislosti, pracovať koncepčne. Tomu sa nemožno čudovať. Písanie slohov ich to nenaučí. Ani bezmyšlienkovité memorovanie, na ktorom sa stále toľko bazíruje.
Pomohlo by, ak by osnovy dávali väčší dôraz na prvky vyučovania, ktoré posilnia schopnosť pružného, samostatného myslenia. Širšie testovanie žiakov môže byť prvým krokom, ako vytvoriť tlak práve na takéto zmeny.
Druhým krokom by mohlo byť to, aby sa testy, ktoré pozostávajú z presne štruktúrovaných otázok a výberu odpovedí, stali častejšou súčasťou vyučovacieho procesu. A pokiaľ ide o maturity, tu by zavedenie štátnych, centralizovaných testov malo byť prioritou.
Štandardizovaný test má nielen štatistický a manažérsky význam. Pomáha zároveň oslabovať autoritársku kontrolu učiteľa nad žiakom. Ak niekto dosahuje dobré výsledky v štandardizovaných skúškach, učiteľ si naňho ťažšie „zasadne“. Žiak dostáva možnosť konštruktívne nerešpektovať osobnú autoritu a chápať, že poznatky sa dajú objektivizovať.
Takže testy áno. Zároveň dúfajme, že reformy v školstve sa nezastavia na nich. Dôrazne treba riešiť tri okruhy problémov. Po prvé, obsah vyučovania. Receptom na prípravu kvalitne vzdelaných žiakov by nemalo byť experimentovanie s novými predmetmi. Ani dohadovanie sa, koľko percent vyučovania by sa mali školy určovať samy. Základom majú byť kvalitné osnovy a učebnice. Žiak musí nielen pasívne získavať poznatky. Osnovy by mu mali nenápadne dávať príležitosť na rôzne analytické cvičenia.
Po druhé, kvalitné školstvo musí mať kvalitne riadených pedagógov, monitoring, systém školení. A po tretie, školstvo potrebuje lepšiu propagáciu. Školy aj veda sú stále pre médiá skôr okrajovou záležitosťou.
Človek by si myslel, že demografický vývoj povedie k intenzívnym zmenám. Počet školopovinných detí už viac ako desaťročie klesá. Rezort tak nemusí riešiť organizačné problémy s kapacitou budov a personálnym stavom. Naopak, môže si napríklad vyberať z učiteľov tých šikovnejších.
Žiaľ, slovenské školstvo leží skôr na okraji politického záujmu. Ide o rezort, ktorý už z podstaty nepatrí medzi mocenské. Nerozdeľujú sa v ňom veľké peniaze a nemá zaujímavé hospodárske páky. A tak funguje tak trochu z historickej podstaty. Každej dobre myslenej zmene preto treba držať palce.