Mladí, jazykovo vybavení, vzdelaní ľudia sa vzdajú bytu, zatvoria bankový účet. Doma už nevidia perspektívu a sťahujú sa inam. Natrvalo.
Iróniou je, že pozorovatelia občas Lotyšsko uvádzajú ako príklad úspešného boja s krízou. Nuž áno, ak výdavkovými škrtmi donútite ľudí odísť z krajiny, naozaj potom na sociálne dávky či verejné služby míňate menej. Svoju logiku to má. Dosť perverznú.
Periféria Európy trpí. A nákaza sa šíri. Španielsky bankový sektor kolabuje pod ťarchou zlých úverov, ktoré vytvoril v období realitnej bubliny. Podobne je na tom malý Cyprus. Oba štáty čaká vonkajšia pomoc. Ako krátkodobé riešenie.
Z dlhodobejšieho hľadiska Európa rieši dva makroekonomické problémy. Čo robiť v jadre únie a čo robiť na periférii. Cieľ je rovnaký, hospodársky rast. No rámec sa líši.
V jadrových krajinách je to klasická otázka. Má štát vytvoriť lepší priestor pre súkromné podnikanie znížením daní a zosekaním svojich výdavkov alebo, naopak, musí do hospodárstva aktívnejšie vstúpiť? Čoraz viac expertov dnes hlasuje za druhú možnosť. Aj jednoduché deflačné očakávania môžu v hospodárstve narobiť „paseku“. Ak firmy a občania vo viacerých sektoroch očakávajú pokles cien, no tieto očakávania nie sú v rovnovážnom stave, robí to nejaký čas problémy. Oveľa horšie je, ak hospodárstvo spadne do deflačnej špirály, kde úbytok výdavkov plus obmedzovanie pôžičiek vedú k poklesu dopytu. A ten vedie k ďalšiemu úbytku výdavkov, a teda k ďalšiemu poklesu dopytu… a tak ďalej. V hospodárstve nemôžu šetriť všetci. Výdavky jedných sú príjmami druhých. Dopyt musí zastabilizovať štát.
Receptom pre veľkú ekonomiku sú vyššie verejné výdavky v kombinácii s uvoľnenou monetárnou politikou. Mnoho ekonómov dnes vyzýva vlády veľkých krajín s relatívne nízkym zadlžením, aby využili extrémne nízke sadzby dlhopisov a požičali si vysoké sumy peňazí na produktívne investície. Napríklad do infraštruktúry.
Situácia je o niečo odlišná v periférnych krajinách. To je aj prípad Slovenska. Takéto krajiny sú oveľa citlivejšie na pocity medzinárodných investorov. V prípade veľkých ekonomík jednoducho ide o objemy peňazí, s ktorými sa ťažšie hýbe. A politicky vplyvné krajiny investori jednoducho ľahšie vnímajú ako bezpečný prístav. Malé krajiny musia manévrovať opatrnejšie. Fiškálna politika hrá svoju úlohu. Prílišné škrty môžu rast zadusiť. No v konečnom dôsledku sa treba venovať najmä dlhodobým reformám. V školstve, vo vede, fungovaní štátnej správy. Len tak sa možno stať „jadrom“. A zároveň dobre lobovať. To je ale problém. Napríklad postkomunistické krajiny vzhľadom na zaostalú infraštruktúru ponúkajú zaujímavé investičné možnosti. Mohli by profitovať z dnes vznikajúceho rastového plánu. Tým sa EÚ bude snažiť preklenúť svoje hospodárske problémy. No zároveň dané štáty nie sú schopné koordinovať svoje kroky a účinne sa za ne postaviť. Aj preto periféria ešte nadlho zostane perifériou.