Napriek tomu sa k samostatnosti staviame nejednoznačne. Základom je rozpačitosť z histórie. Počas normalizačného socializmu sa národná história dostala do učebných osnov a čoraz viac prenikala do verejného diskurzu. Režim sa už nepozeral dopredu, pretože si prestal veriť, a stavil na stabilizáciu pomerov. A na pojmy ako domácnosť, rodina, ale aj vlasť, história. Národné uvedomovanie postupne vytláčalo proletársky internacionalizmus.
To uvedomovanie bolo vcelku bohaté. Napríklad odrážalo históriu tureckých výbojov. V pekne ilustrovaných knižkách sa pohybovali hajdúsi, sipáhiovia a janičiari. Alebo si mládež mohla čítať o živote stredovekých banských miest, ktoré sa stali motorom raného kapitalizmu.
Žiaľ, v 90. rokoch minulého storočia sa v slovenskom príbehu stratila mnohovrstevnosť. Vyhral reakčný nacionalizmus. A prudko zjednodušená národná symbolika. Tá sa opiera o kultúru valašského obyvateľstva, ktoré na Slovensko postupne prichádzalo v 14. až 18. storočí z juhovýchodu. Koliba, ovce, bryndza.
Vojvodcovia neboli a vedci akoby donedávna tiež nie. Slováci si teda vymysleli aspoň vynálezcu padáka. Čo na tom, že padákom sa skákalo už sto rokov pred Štefanom Baničom, ktorý prišiel iba s nezmyselnou modifikáciou.
Rozhorel sa boj o Svätopluka. Pritom starí Slovania ako takí sú plne európskou, inšpirujúcou históriou. Ponúkajú aj zaujímavú symboliku, napríklad symbiotickým vzťahom k prírode, ktorým sa dlho odlišovali. Nech majú deti v knižkách „kráľa Svätopluka“, ale robiť z toho vládnu agendu je smiešne. A býva aj horšie.
Nový predseda Matice slovenskej Marián Tkáč nedávno uverejnil v Literárnom týždenníku článok, kde tvrdí, že Slovania na tomto území žili už pred Kristom a vynašli písmo pred Féničanmi.
Podstatou takého nacionalizmu nie je pocit spoluzodpovednosti za určitý priestor a kultúru. Nacionalista často ani nemá Slovensko rád, nadáva na hlúpych Slovákov. Ale ešte menej rád má ostatný svet. Pretože sa ho bojí.
Krajina nebude šťastnejšia, ak bude mať viac sôch. Nebude prínosom pre európsku a západnú civilizáciu, svet. To nebude ani vtedy, ak bude neprestajne hľadať primitívne recepty. „Ako sa mať tak dobre ako Singapur“, Švédsko či Švajčiarsko. Prínos je, ak prichádzame s vlastným pohľadom, s vlastnou kultúrou. A s vlastnou konfrontáciou. Tá nie je jednoduchá.
Slovensko je stále spoločnosťou priemyselného, až sovietskeho typu, v myslení prevládajú vzorce veľmi primitívnej kauzality. A krajina je v podstate prudko antirenesančná. Myšlienka slúžiť Dielu, ktoré prekonáva hranice bežného života, je cudzia. To skôr nájsť si svoje teplé miestečko.
Slovensko musí dať väčší dôraz na kozmopolitnejšie, európske prvky svojej histórie. A tiež sa prestať ustavične pýtať, ako ulahodiť investorom či Svetovej banke. Krajina potrebuje konečne budovať kultúrnu, vzdelanú zvrchovanosť. Potrebuje odvahu byť iskrivejším prvkom európskeho kontinentu.