V deň volieb ľudia poslali mimo parlamentu obe extrémistické národnostné strany. A úplne potopili partaj 99%. Tá je po dávno zabudnutom Strede Ivana Mjartana a nedávno „obnovenej“ SDĽ už tretím projektom rodiny Weissovcov, na ktorom títo totálne pohoreli. Slovenský volič má predsa len dosť rozumu na to, aby sa nechal takto ľahko nachytať.
Robert Fico na drvivé víťazstvo svojej strany reagoval rozvážne. Je nielen suverénne najlepším rečníkom na domácej politickej scéne, s rokmi získalo jeho vystupovanie štátnického ducha. V nedeľu aj voči opozícii vystupoval benevolentne a vecne. Na voličov, unavených politickými ťahanicami, to iste dobre pôsobilo. Ale aj opoziční politici či novinári komunikovali menej nervne ako zvyčajne.
Možno to dlho nevydrží. Ale Slovensko aspoň na chvíľu videlo obraz, ktorý dáva prísľub lepšej budúcnosti. Obraz korektných vzťahov, základnej politickej stability a konštruktívneho dialógu.
Ak chcú byť médiá či politická opozícia užitočné, mali by kritizovať bez hystérie. Smer robil v minulosti chyby, ale nie je to nijaká strana démonov. Naopak, vláda bude potrebovať najmä takú kritiku, ktorá ju bude tlačiť do riešení presahujúcich jedno volebné obdobie.
Onedlho dospejú skupiny mladých, ktorí vyrastajú v rodinách s dlhodobo nezamestnanými rodičmi. Integrovať ich bude veľký problém. Potrebujeme tiež výkonnejšie hospodárstvo, priemerná mzda na Slovensku je pätina nemeckej. A v roku 2008, pred krízou, bolo za hranicami krajiny približne 7 % pracovnej sily krajiny. Mladí ľudia, často s vysokoškolským vzdelaním, sa živili jednoduchou, aj manuálnou prácou. Je to aj chyba vzdelávania. Áno, Slovensko má vo svete diplomatov a právnikov na vysokých postoch. Má aj skvelých vedcov, o ktorých sa, bohužiaľ, málo píše. Ale časti školstva sú veľmi nevýkonné a mnohé univerzitné inštitúcie sú až bizarne zaostalé a skorumpované.
Máme slabé zdravotníctvo. Zdravotný stav obyvateľstva je napríklad dramaticky horší ako v susednej Českej republike, hoci pred dvadsiatimi rokmi boli ukazovatele porovnateľné.
Treba riešiť rómsky problém. Aj účinnejšou represiou. Ale znamená to aj integračné programy. Platené z domácich zdrojov, no po účinnom lobingu hlavne z európskych. Na tento problém Slovensko samo nestačí.
Na to všetko pravica ponúkala klišé o reformách a frázy o boji proti korupcii. Nakoniec si vystavila vizitku tým, že sa jej zrútil ešte aj daňový systém. Jeden z pilierov štátu.
Dnes je zmierlivá aj preto, že víťazstvo Smeru je také jasné. No tento výsledok Smer absolútne zaväzuje. Ak sa nepoučil z rokov 2006–2010, tak pohorí. Bude musieť zmeniť kádrovú politiku, rozhodovanie. A lepšie ošetriť fungovanie tokov štátnych peňazí. Rozdeľovať ich na základe kamarádšaftov, to jednoducho nejde. Ale strana sa hádam poučila.
Slovensko bude mať silnú proeurópsku vládu. Krajina sa nemá za čo hanbiť. Potrebuje napraviť vzťah k zahraničiu, ktorý doteraz charakterizovali frázy o tom, čo „nám povedali medzinárodné inštitúcie“. Slovensko má na to, aby Európe prispievalo aktívnejšie. Politicky, kultúrne aj hospodársky. Na dlhodobý rozvoj potrebuje politickú stabilitu. Tento základ krajina práve dostala. Ako sa to pretaví do výsledkov, je odteraz len a len na Smere.