A akým iným „podstatným“ veciam v rezorte školstva sa venujú v posledných týždňoch spolu s našimi zákonodarcami? Riešia otázku, či majú byť polročné vysvedčenia alebo stačia výpisy, čo bude ďalej s povinnou angličtinou. Alebo prečo nepotrebujeme kvalifikovaných učiteľov (názor pána ministra). Cudne pritom mlčia o zásadnej skutočnosti, ktorá systém vzdelávania posúva neúprosne do bahna podpriemernosti. Učitelia o tom hovoria otvorene, pravda, len v kabinetoch.
Teoretický fyzik Vladimír Bužek sa v Pravde (Veda zaliata v betóne, 4. 2. 2011) zmieňuje o mizerných vysokých školách, spochybňuje úroveň novovymenovaných profesorov. Vysoké školy sú však až na konci reťazca, ktorý sa začína základnými školami. A tu je ten prvý klinec do rakvy: systém financovania. Školy dostávajú peniaze podľa počtu žiakov či študentov. Na prvý pohľad spravodlivé, v skutočnosti začiatok konca.
Vzdelávacie inštitúcie sa začínajú podobať na náborové organizácie. V čase zápisov a prijímania na stredné školy sa predvádzajú svojím vybavením, výzdobou, možnosťami využitia voľného času, učením cudzích jazykov… Nikde nikoho nelákajú jednoduchou pravdou – ak chcete niečo vedieť, budete musieť tvrdo pracovať.
Aj u nás vzniká situácia ako v iných štátoch, že sa priveľké sebavedomie a pocit neohrozenosti aj pri nulovej snahe stávajú pre stredoškolákov príznačnými vlastnosťami. Dobre vedia, že ich odchod by pre školu znamenal stratu financií. Tak prechádzajú z ročníka do ročníka s presvedčením, že aj bez úsilia možno získať maturitné vysvedčenie.
O súčasnej forme maturitnej skúšky škoda reči. Posadnutosť „meraním znalostí“ spôsobila, že sa stratila akákoľvek kreativita, nežiada sa samostatné myslenie ani poznanie osobnosti maturanta. Ak je naším cieľom výroba „zglajchšaltovaných“ jedincov, budeme čoskoro veľmi úspešní.
Takto pripravení maturanti idú študovať na vysoké školy. Ani tam ich nečaká nadmerné úsilie. Veď aj tieto ustanovizne majú záujem predovšetkým o množstvo študentov, nie o ich kvalitu. Rozrastajú sa rady univerzitných profesorov, o ktorých sa môžeme v spomínanom článku v Pravde dočítať: „Väčšina z nich nespĺňa medzinárodné kritériá odbornosti na to, aby mohli byť profesormi na slušných univerzitách.“
Kruh sa uzatvára. Nekvalitní absolventi vysokých škôl pôjdu učiť stredoškolákov, v tých ešte viac stúpne sebavedomie, nekritickosť k vlastnej úrovni. Cesta k „najhlúpejšej generácii“, o ktorej píše vo svojej knihe profesor literatúry v USA Mark Bauerlein, je voľná, dokonca požehnaná našimi politikmi. Profesor vo svojom hodnotení amerických študentov hovorí o „zrade učiteľov“. Zdá sa, že to platí aj pre Slovensko. Som jeden z nich. Uvedomujem si to a musím to priznať.
Za socializmu jeden kolega používal termín „štátni otroci“, ponovembrový minister zase nazval učiteľov „mäkkýšmi bez chrbtovej kosti“. Možno máme teraz poslednú šancu, aby sme sa narovnali, nehovorili o problémoch iba v kabinetoch, ale predniesli svoj názor verejne. Najmä na to, v akom poradí ťahať klince z rakvy nášho školstva.