Poskytovanie solídneho vzdelania širokým vrstvám hrá významnú úlohu v hospodárskych úspechoch vysoko otvorených ekonomík postavených na inováciách, ako Fínsko, Južná Kórea, Japonsko či Belgicko.
Na druhej strane, je smutné, ak sa diskusie sploštia na vnímanie rebríčkov. Jednak s tou inovatívnosťou je to predsa len v konečnom vyjadrení pomerne zložité. Je pekné mať na svete ekonomiky, ktoré sú mimoriadne výkonné v produkovaní stále lepších a lepších mobilných telefónov alebo plochých obrazoviek. No nestojí na tom celkový technický pokrok ľudstva. Tu hrajú svoju úlohu skôr malé technické elity. Mimochodom, inovatívnosť, akokoľvek pekne to znie, nie je zďaleka jediným predpokladom hospodárskej výkonnosti krajín. Pre tú je často dôležité aj celkové zglajchšaltovanie spoločnosti. Pracovná sila musí byť disciplinovaná, poslušná. Ideálnou kombináciou sociálnych plánovačov je vysoká úroveň technickej inovatívnosti spojená s vysokou fixáciou na konzum materiálnych statkov a značkových služieb. Ďaleký východ je v tomto ideálny.
Ale aj na Západe je fascinácia rebríčkami spojenými so vzdelávaním viac ako nezdravá. Študenti sa upnú na povrchné hodnotenie svojej univerzity či katedry viac ako na to, či dostanú v rámci danej inštitúcie naozaj dobrý priestor na osobný rozvoj. Na ukojenie svojej zvedavosti.
Diskusie o vzdelávaní treba rozvíjať. Je to beh na dlhé trate. V slovenskom kontexte napríklad hovoríme o 20 rokoch veľmi čiastkových reforiem. Pritom už socialistické školstvo, aj keď bolo pomerne účinne organizované a v niektorých črtách progresívne, bolo v mnohom iba rozvinutím akéhosi základného medzinárodného modelu, ktorý siaha sto rokov dozadu. Všetky tie úlohy z algebry druhého ročníka („ak idú oproti sebe dva vlaky, jeden rýchlosťou x, druhý y…“), nájdeme už v anglosaských učebniciach z konca 19. storočia. To samo osebe neprekáža. Ale tento model treba naozaj zreformovať tak, aby deti získavali oveľa viac ako značne mechanické zručnosti potrebné pre fungovanie priemyselnej spoločnosti.
V prvom rade netreba zabúdať, že vzdelanie je niečo viac ako vstup pracovných procesov. Vzdelávací systém dáva spoločnosti základný civilizačný impulz. Schopnosť kriticky myslieť. Uvedomovať si historické, kultúrne rozmery vlastnej existencie.
Vzdelaná spoločnosť je do určitej miery permanentne rozorvaná. Otvorený um chce stále viac, diskutuje. No na druhej strane je vzdelaná spoločnosť aj spoločnosťou neustáleho očarenia, mágie. Áno, sledujme aj rebríčky a porovnania. Ale najmä vštepujme študentom nespokojnosť, úžas, súťaživosť, nenásytnosť. Opojenie z prírodných vied aj zo štruktúr dávno vyhynutých jazykov či Shakespearových hier. Tvorme v spoločnosti to čaro, fascináciu nekonečnosťou sveta.