Zodpovednejšie nastaviť majetkové dane, čiže docieliť, aby bohatí platili viac. Najmä z majetku, ktorý neinvestujú, no užívajú. K tomu pridať viaceré spotrebné dane. Napríklad daň z luxusnejších áut, kde má Slovensko čo doháňať za svetom.
A dobudovať analytické aj vyšetrovacie kapacity. Tak, aby štát vedel efektívne odhaľovať a postihovať agresívnu daňovú optimalizáciu či priamo daňové úniky.
Na druhej strane už teraz vidíme, ako politici tápu. Majetkové dane predsa len nie sú koncepčne také jednoduché. A tak sa vo verejných vyjadreniach scvrkli na daň z luxusných nehnuteľností. Navyše sa Smer ocitol v horúcej dileme. Voliči by mu neodpustili, ak by sa záťaž zvýšila bežnému obyvateľstvu. No sponzori strany v žiadnom prípade nečakajú, že vyššie dane budú platiť oni. Takže to bude celkom zaujímavé.
Kým sa toto divadlo naplno spustí, povedzme si jednu základnú pravdu. Výber daní patrí k známkam civilizovanej spoločnosti. Slabé štáty moderný daňový systém vybudovať nevedia. A chytrý daňový systém nepotrebujú totalitné vlády. Tie si od občana zoberú, čo potrebujú, aj hrubou silou.
V Dánsku nie je zriedkavosťou, že vo výskumoch verejnej mienky občania požadujú… vyššie dane. Jednoducho ak majú pocit, že treba viac investovať do školstva či nemocníc, chcú, aby od nich štát potrebné prostriedky vyzbieral.
Severský prístup má aj iné nuansy. Napríklad otvorenosť. Vo Švédsku si každý občan môže overiť, koľko hocikto iný zarába. Stačí zájsť na daňový úrad a podať si žiadosť. Ak to znie úplne neuveriteľne, čo potom prístup Nórov? Tí majú všetky daňové priznania na internete. Nór si môže prostredníctvom pár kliknutí do počítača zistiť, koľko minulý rok zarobil jeho sused, šéf či premiér.
Daňový systém má aj iné funkcie ako financovanie štátu. Slúži zároveň na sprehľadňovanie majetkových vzťahov a budovanie férovej spoločnosti.
Pravda, nie každý národ sa môže pochváliť severanskou otvorenosťou. Či dôverou k vláde a jej inštitúciám. S pomerne veľkými daňovými únikmi, najmä medzi boháčmi, bojujú Nemci, Francúzi i Briti. Vo Veľkej Británii dokonca nedávno vypukol škandál okolo odhalenia, že vláda umožňovala vysokým štátnym úradníkom zamestnávať sa nie ako fyzické osoby, ale na živnosť, čím šetrili na daniach.
Aj tak sa západoeurópske štáty dokážu financovať ako-tak efektívne. Na rozdiel napríklad od Grékov. Tamojšia kríza je totiž v podstate krízou daňovou. V protiklade k mediálnym mýtom Gréci nikdy nemali extra veľké verejné výdavky. Zapadajú do priemeru Európskej únie. Čo im však chýbalo, bol účinný výber daní.
Vo výbere daní v pomere k veľkosti ekonomiky však za Západom zaostávajú aj prakticky všetky postkomunistické krajiny. Trochu to kompenzuje iba štedrá finančná pomoc EÚ. Slovensko je takmer na chvoste aj tejto biednej skupiny. Je čas to zmeniť.