Industriálne pamiatky tak naďalej slúžia verejnosti – koncertom Jaromíra Nohavicu nedávno ožil zrekonštruovaný vítkovický plynojem, rovnakú funkciu plní už roky viedenský Gasometer a v Poprade majú zasa krásnu galériu z budovy bývalej elektrárne. Len Bratislava sa k svojej industriálnej minulosti správa značne macošsky.
Bohatstvo a z neho plynúce vysoké ceny pozemkov sú v tomto prípade skôr príťažou, lebo developerom ide predovšetkým o zisk. Napokon je oveľa jednoduchšie postaviť železobetónový skelet, ktorý sa obloží sklenenými tabuľami, než sa „paprať so storočnými barabizňami“.
A aj keď sú staré budovy pamiatkovo chránené, spoločnosti majú svoje metódy, ako obísť zákon. Správajú sa ako starovekí Rimania, ktorí si predsavzali, že „Kartágo musí byť zničené“. Spúšť, ktorá po nich zostáva, sa však nedá nijako napraviť, a preto sa nemôžu čudovať, že zo slova developer sa u nás stáva pomaly nadávka.
Občianski aktivisti sa síce snažia, ale každú jednu pamiatku ochrániť nemôžu. Na to musí byť vytvorená legislatíva, ktorá umožní udeľovať drakonické, priam likvidačné peňažné pokuty, aby si každý vopred rozmyslel, či mu za to stojí ísť až na hranu zákona. Najdôležitejšia je však vymáhateľnosť zákonov, lebo pasívnosťou stavebných úradov Slovensko prišlo už o nejeden staviteľský skvost.