Veď ženy predsa treba chrániť. Budú sa im venovať aj médiá, kvetinárstva a darčekový priemysel. Ženy budú ako každý rok pri príležitosti osláv MDŽ ospevované, oslavované, nosené na rukách. A po oslave poupratujú.
Pre väčšinu žien i darcov ruží to bude vskutku výnimočný deň v roku. Výnimočný tým, že bude jediný. Inak ostanú ženy v duchu najlepších slovenských tradícií poväčšine naďalej iba „menšinovým“ objektom povinnej krásy, obťažovanej sexuality, mýtizovaného materstva, vtipov o blondínach, sklených stropov a nižšej pláce. A samozrejme, ženy zostanú po celý rok „zdrojom“ teplej večere, opatrených detí, vypranej bielizne, nalešteného domova a doplnkových príjmov domácnosti. Pričom ani všetka tá neviditeľná a nezaplatená druhá „šichta“ ich neochráni pred domácou agresivitou každého piateho muža.
Na Slovensku peniaze a moc formujú politiku a politika formuje privátny aj verejný život mužov i žien. A kdesi medzi tým sa ako nebezpečná infekcia šíria stáročné patriarchálne a cirkevné dogmy raz a navždy daného „prirodzeného“ poriadku, ktorý ženám určil jediný správny – vyššie opísaný – modus vivendi. Kuchyňa, kostol, deti. Svet podľa obyčajného poriadneho chlapa.
Napriek „dobrým“ vtipom o ženách na večierkoch politikov a firiem i napriek vnímaniu MDŽ ako spolitizovaného reliktu minulého režimu ešte stále treba zdôrazňovať, že ide v prvom rade o deň, ktorý má pripomenúť, že pre mnohé ženy mnohé práva ani v 21. storočí neplatia automaticky. Ešte aj dnes si väčšinu z toho, čo je pre ne dobré, musia vybojovať a od mužov, „prirodzených vládcov“ sveta a rodiny niekedy doslova vyrvať. Podobne ako v roku 1908 newyorské krajčírky, keď štrajkovali za kratší pracovný čas, vyššie mzdy či za zákaz detskej práce.
Česká režisérka Olga Sommerová by pretransformovala MDŽ na Deň boja proti porušovaniu ľudských práv. Oprávnene. Lebo keď hovoríme o ženách, hovoríme o polovici ľudstva, z ktorej celá miliarda je vystavená nejakej forme násilia. Nová celosvetová kampaň One Billion Rising (Povstáva jedna miliarda) upriamuje pozornosť práve na to. Ešte o nej budeme počuť. Žiaľ. Ak ste môj článok dočítali až sem bez popudenej otázky, načo to všetko treba stále vyťahovať a dokola omieľať, je dosť možné, že ste sa medzičasom vyvinuli v druh homo feminista. A pozor, netreba mať obavy, nejde o nadávku z internetových a parlamentných diskusií. Naopak, je to výborná správa pre všetkých.
V roku 2011 si muži z ministerstva obrany pripomenuli sviatok svojich kolegýň tak, že na vstupné dvere do areálu rezortu umiestnili ich fotografie spolu s textom: „8. marec. Všetko najlepšie!“ Tento rok by si túto inšpiratívnu akciu mohli zopakovať ženy samy. S drobnou úpravou. Na dvere bytov, pracovísk a štátnych inštitúcií by mohli umiestniť mramorovú tabuľu s vytesaným odkazom: „Rok má 365 dní. Všetko najlepšie!“