Volgograd zostal v šoku po nedávnej brutálnej vražde 23-ročného muža umučeného k smrti po tom, čo sa „priznal“, že je gej. Mladík podľa policajnej správy utrpel „rad poranení vrátane oblasti genitálií a bol surovo znásilnený fľašami od piva. Nakoniec mu útočníci rozbili hlavu kameňom“.
V porovnaní s novodobou honbou na čarodejnice v podobe zákazov „prezentovať homosexualitu“ a zhromažďovať sa, je najnovšia správa z Ruska naozaj tragická. Neuveriteľná. Hoci neuveriteľné v takzvanom demokratickom štáte je už samotné potláčanie ľudských a občianskych práv (nielen) LGBTI ľudí.
Nevyriešená vražda novinárky Anny Politkovskej, výraznej kritičky Vladimira Putina, čečenskej ochrankyne ľudských práv Natalie Estemirovej, za politické názory väznené ženy z Pussy Riot… Strašná mozaika, ktorá Rusku neveští nič dobré.
Od správ ako „Protest homosexuálov v Petrohrade sa skončil zatýkaním“ či „Šíriteľom homosexuálnej propagandy môže hroziť vysoká pokuta“, cez homofóbne výroky moskovského starostu Jurija Lužkova, ktorý označil dúhové pochody za satanské akty, sa situácia v Rusku posúva od verejného k privátnemu násiliu. A treba smutne poznamenať, že opäť. Amnesty International na vraždy z nenávisti v tejto krajine poukazovala aj v minulosti.
Už v roku 2002 v mesačníku Atribút napísala Katarína Bartovičová: „Všetci títo ľudia sú ľahkým terčom prenasledovania, ktoré sa deje iba preto, že ho väčšina toleruje. Ak by sa niektorým menej tolerantným spoluobčiankam a spoluobčanom zdalo, že sa zabúda na porušovanie práv ,slušných a normálnych ľudí, mali by si uvedomiť, že základným princípom Všeobecnej deklarácie ľudských práv je, že ľudské práva patria každej ľudskej bytosti a nik nesmie byť prenasledovaný iba preto, že je iný.“ Píše sa rok 2013, ale v našich „slušných“ pomeroch to znie povedome aj dnes, všakže?
„Načo sa vychvaľuje tým, že je buzík? No a čo, o jedného teploša menej!“ Žiaľ, nielen ruské, ale aj slovenské sociálne siete sú plné zvrátenej radosti a podpory podobných činov. A niet sa čo čudovať v krajine, kde inakosť (hoci na Slovensku skôr tá etnická) sa „lieči“ viac-menej beztrestným lynčom.
V Rusku zomierajú gejovia, u nás Rómovia. Podstata je však rovnaká. Začína sa to tichým akceptovaním, prípadne alkoholom posilneným pritakávaním verejne prejavovanej nenávisti. Pričom línia je jasná. Na ilustráciu stačí jediný aktuálny titulok: Cigánski paraziti z Kotlebovho letáku súdu neprekážajú.
Áno. Tie stopy vedú od otvorene xenofóbnych či „iba“ mlčiacich vlád, parlamentov a justície cez mužov s kameňom v rukách až ku chlapcovi, ktorý bol niekoho milovaným synom. Sedí však v cele jeho skutočný kat? A kto je na rade? Odpoveď držíte v rukách aj vy, páni politici, dámy političky.