ECB si vyhradila právo intervenovať na trhu tak dlho, ako to bude nevyhnutné, aby ceny udržala na rozumnej úrovni.
Stále však treba riešiť kľúčové veci. V súčasnosti patrí k najdiskutovanejším problém nemeckého fungovania v menovej únii. Tu sa často obdivne hovorí o hmlistej dobrej „konkurencieschopnosti“. Nemecký priemysel však v skutočnosti nie je výrazne produktívnejší ako francúzsky, belgický či holandský. Kritici hovoria o bezohľadnom merkantilizme.
O tom sa doteraz viac hovorilo v súvislosti s manipuláciami meny. Zoberme si Čínu. Predáva obrovské množstvo tovaru na svetovom trhu. Dostáva zaň cudzie meny, najmä doláre. Tento objem peňazí by vytváral tlak na ceny doma, ak by voľne obiehal. Čínske firmy však doláre musia meniť za domácu menu, v kurze, ktorý v minulosti mnohí kritizovali ako umelo nízky. Je to zložitá otázka, dosť záleží na použitých modeloch. V každom prípade fakt, že krajina má sústavne obrovské prebytky, je problematický aj pre samotnú Čínu. Nahromadené rezervy cudzích mien bude musieť nejako použiť.
Problém Nemecka je o niečo zložitejší, ale sú tu paralely. Zhruba v čase vytvorenia spoločnej európskej meny Nemci realizovali rozsiahle reformy trhu práce. Vďaka nim sa im podarilo dlhodobo zastaviť rast miezd. Sú schopní vyvážať cenovo výhodnejšie ako susedia v západnej Európe. Vďaka tomu majú obrovské prebytky v zahraničnom obchode, dnes dokonca väčšie ako Čína.
Nemci hovoria, nech ostatní znížia svoje náklady práce. Problém však je nielen v tom, že znižovanie je zložité, právne aj z hľadiska politickej ekonómie (John Maynard Keynes tomu hovoril „lepkavá cesta dolu“), ale najmä, prečo by sa všetci ostatní mali prispôsobovať Nemecku? Ak by neexistovala spoločná mena, Nemci by žiadnu konkurenčnú výhodu nemali. Finančný trh by jednoducho vytlačil cenu marky na takú úroveň, až by sa stratila. Nemci, ktorí aj dobre zarábajú na pomoci periférnym krajinám s vysokými úrokmi, tak majú možnosť zliznúť všetku smotanu.
V poslednom čase na Nemecko v zákulisí výrazne tlačí aj Medzinárodný menový fond či americká vláda, nehovoriac o európskych partneroch. Navyše samotní nemeckí predstavitelia si situáciu samozrejme plne uvedomujú. Aj preto nová nemecká vláda sľúbila zvýšenie miezd a vnútorného dopytu cez zavedenie minimálnej mzdy a zvýšenie kapitálových výdavkov. No stále ide o pomerne obmedzené kroky.
A to je len začiatok. Pripomeňme, že základom krízy eurozóny bol práve tlak bánk z „jadra“ kontinentu na recykláciu financií investovaním do dlhopisov periférnych krajín a tlak finančného sektora vôbec na realizovanie ziskov cez investície do realít, kde dobré podmienky ponúkajú periférne krajiny s dostatkom priestoru. Kým Európa neprejde výraznými štrukturálnymi zmenami, tieto mechanizmy budú stále vytvárať krízové tendencie a brániť novej vlne rozvoja kontinentu.