Aj pri dnešných číslach by však mohla väčšina krajín regiónu svojim občanom zabezpečovať pomerne slušnú úroveň blahobytu. Žiaľ, veľa podnikových ziskov putuje do zahraničia. A taktiež nie každý z týchto štátov dokáže veci zorganizovať tak, aby sa ľuďom príjemne žilo.
Ak sa prejdete po pobaltských mestách, ale aj po obnovených častiach Bukurešti, vidíte krásne zrekonštruované budovy, chodíte po dobre spravených chodníkoch. A nejde iba o ekonomiku, ale o plnohodnotný život krajiny. Pre Čechov sú napríklad kultúrnym domovom aj ich filmy či rozmanité televízne programy, pre Rumunov kinematografia novej vlny.
Naopak, bezútešné je susedné Maďarsko, ktoré dlho v medzinárodnej tlači vyzdvihovali ako správne reformnú krajinu. Ale titulkami novín nijako nevyjadríte detaily ekonomického rozvoja ani zmeny v sociálnej textúre spoločnosti.
Rozvrat prišiel v rokoch 2006 až 2010. Posledné štyri roky vlády socialistov, ktoré odštartovala tajná nahrávka s „príliš“ čestnými poznámkami vtedajšieho premiéra Ferenca Gyurcsánya o stave ekonomiky a politiky, poznamenali rastúce pouličné protesty. Tie vyústili do obrovského volebného víťazstva Viktora Orbána a jeho nacionálnych konzervatívcov. Ale ekonomické problémy a pocit bezvýchodnosti sa nezmenili.
Problém údajne úspešnej transformácie spočíval v tom, že sa rozpadali spoločenské štruktúry a ekonomika fungovala akoby na požičané peniaze. Napríklad maďarskí živnostníci legálne aj nelegálne utekali z dôchodkových odvodov a potom prišli starosti s tým, ako ich zabezpečiť v starobe. Medzi Maďarmi rástla nenávisť k západnému kapitálu. Veľkú časť úspešného turistického boomu ťahala prostitúcia. V baroch lepších budapeštianskych hotelov nie je problém vidieť západných turistov, ako si listujú v rozsiahlych katalógoch dievčat, ktoré sú im k dispozícii.
A čo Slovensko? „Tatranského tigra“ ešte pred desiatimi rokmi vzývali ako typickú agresívnu, rýchlo rastúcu ekonomiku regiónu. Príbeh o inteligentných reformách je do značnej miery propaganda. Faktom zostáva, že v krajine sa sústavne investovalo aj v údajne zlých 90. rokoch. Stavali sa diaľnice, výrazne technologicky investovali veľké firmy ako Volkswagen, Norsk Hydro či domáci Slovnaft.
Slovensko malo ešte zo socializmu možno nie práve najdisciplinovanejšiu, ale zručnosťami dobre vybavenú pracovnú silu. Tajomstvo Dzurindových reforiem spočívalo v tom, že sa rezignovalo na akýkoľvek dlhodobý rozvoj, od infraštruktúrnych investícií až po vzdelávanie. Jednoducho, čo najrýchlejšie a čo najviac predať zahraničným firmám, ktoré potom načas príjemne zdvihli ekonomický rast.
Tento model nezvrátili ani dve vlády Roberta Fica. Čo máme dnes, je napríklad obrovská nezamestnanosť a rozpadávajúca sa infraštruktúra. Niečo tu nefunguje. Zlepší sa to v dohľadnom čase? Skôr sa zdá, že prišli dlhé roky nepríjemnej pravdy.