Ide o zásah do vnútorných záležitostí členského štátu. Navyše, z právneho hľadiska je, naopak, ťažko predstaviteľné, že by Škótsko niekto z únie vyhnal. Z hľadiska nástupníckych práv nie je jasné, prečo by na členstvo v EÚ mala mať nárok iba jedna časť Spojeného kráľovstva. Navyše, európske právo nie je medzinárodné, kde sa zväzky pomerne jednoducho uzatvárajú a rozpúšťajú podpismi zmlúv. Občania Škótska sú dlhé roky občanmi únie, s určitými výsadami, ktorých ich ťažko zbaviť.
V správe pre britskú Snemovňu lordov to povedal aj Graham Avery, uznávaný akademik, bývalý dlhoročný vysoký úradník Európskej komisie a jej čestný generálny riaditeľ. Ako píše, musela by sa pripraviť aktualizovaná zmluva o fungovaní Európskej únie. Samozrejme by to nebolo jednoduché, ale v zásade si ťažko predstaviť, že by Škótsko mohol niekto z EÚ „vytlačiť“.
Ako je možné, že niekto ako Barroso viedol komisiu dokonca dve volebné obdobia? Už pred jeho znovuzvolením pred piatimi rokmi napísal komentátor Financial Times Wolfgang Munchau na adresu slabej akcieschopnosti komisie a Barrosa osobne vetu „ryba smrdí od hlavy“. Tvrdé, ale presné.
Únia vôbec prežíva tieto náročné roky s veľmi slabými figúrami na všetkých špičkových postoch. V roku 2009 si zvolila „prezidenta“. Teda šéfa Európskej rady, čo je orgán hláv štátov a vlád celej únie. Mal na jednej strane prebrať koordináciu fungovania rady, aby sa mohol opustiť systém rotujúceho predsedníctva krajín.
A mal mať dôležitú reprezentatívnu funkciu. S tou si to však tesne pred voľbou členské štáty rozmysleli a do úradu nečakane a neprehľadne dosadili Hermana van Rompuya, sivého belgického politického úradníka. Britský euroskeptický poslanec Nigel Farage ho v parlamente slávne prirovnal k „mokrej handre“. Potom verejnosť rýchlo zabudla, že vôbec existuje. A rotujúce predsedníctvo sa aj tak nezrušilo.
Van Rompuyovi sekunduje „ministerka zahraničia únie“, lady Ashtonová. Ide opäť o nevýraznú osobu, ktorá navyše nemá za sebou významnejšiu politickú alebo úradnícku kariéru. A na čele Európskeho parlamentu autoritatívneho Hans-Gerta Pötteringa vystriedal bezvýrazný Jerzy Buzek a potom dnešný predseda Martin Schulz. Ten je síce ukričaný, ale v zásade nemá ani politický rešpekt, ani schopnosť viesť náročnejšie rokovania.
V histórii európskej integrácie sa striedajú obdobia, keď členské štáty vysielali do Bruselu silné osobnosti, akými boli predsedovia komisie Walter Hallstein, Roy Jenkins či pomerne nedávno Jacques Delors, s tými, keď sa pre zmenu rozhodli mať tam slabé figúrky. To je aj dnešná situácia. Ťažko povedať, či sa to zmení pri novej voľbe šéfa komisie o pár mesiacov.