Vo všeobecnosti je v súčasnej spoločnosti najmenej zreteľný pomyselný odkaz na zdravý rozum. Keďže kandidáti na rozmanité funkcie, ktorí sa pred „voľbychtivou“ verejnosťou črtajú, tento predvolebný smäd sami upokojiť nevedia, zostáva to potom už iba na novinároch, médiách, hovorcoch, volebných štáboch, odborníkoch v oblasti komunikácie, prezliekania a výkladu z kávových usadenín.
V danej chvíli sú to oni, čo stúpajú na vrchol dejín a na počkanie vytvárajú zázraky. Alebo aspoň profily mučeníkov a svätcov. Prípadne grázlov a vrahov. Musia štyri obľúbené vety jednotlivých kandidátov premieňať na štátnické koncepcie, sú nútení ich hriešiky i veľké prešľapy vysvetliť ako bežnú jasnozrivú prezieravosť, ba v nebývalej miere prefarbovať a upravovať značne nejasné predsudky do podoby, v ktorej by vynikli nad myšlienky dejateľov minulosti. Totiž, aby sa iba správni kandidáti akosi samovoľne stali míľnikmi v oblasti kultúry, vedy a dobrého stravovania.
Podobné myšlienky majú síce všetci, ale pri ich porovnávaní musí jeden vyniknúť, aby voľba bola presná. Je to katovská robota. Niektorí z tých, na ktorých sa upierajú najväčšie nádeje spoločnosti, si napriek tomu svoje povinnosti nadmieru uľahčujú a myšlienky svojho kandidáta porovnávajú napríklad iba s myšlienkami kandidátky prvého kola prezidentských volieb Heleny Mezenskej.
Nie je to však o nič horší výkon ako dôvtipné objasnenie, prečo je napríklad kandidát na prezidenta Andrej Kiska lepší ako Kňažko, Čarnogurský, Procházka, Hrušovský alebo dokonca sám Fico. Ja to nemyslím ako výčitku. Iba ako poukaz na to, koľko poézie zrazu nachádzame v bežnej politickej praxi. Už iba umenie môže do nej vtrhnúť ako víchrica, po ktorej nezostane kameň na kameni.
Predovšetkým ma fascinuje neobvyklý útvar, ktorý do tejto tristnej monotónnosti vnášajú kandidáti do Európskeho parlamentu za stranu SaS Richard Sulík, Lucia Nicholsonová a Ivan Oravec, teda ich kabaret „Brusel, neblázni!“ Vedenie strany ho vraj nielen dlho chystalo a nacvičovalo, ale napokon i úspešne odohralo.
Predstavuje sa v ňom, okrem celkovej nezmyselnosti Európskej únie, aj dnes už pre SaS typický odkaz na Grécko (veľký vysávač peňazí), na zahnuté uhorky a podobné témy, no azda i skrytý poukaz na veľkých dramatikov Aischyla, Sofokla, Euripida alebo aspoň Aristofana. Protagonisti i dielo by chceli vtipnou formou prilákať ľudí k voľbám. Nuž ako povedal svojho času o dramatickom umení Aristoteles: „Nie je tragédiou, ak človeka zabije padajúca socha.“ Ale ak niekoho rozosmeje a privedie k voľbám kabaret „Brusel, neblázni!“, potom to iste tragédia je.