Pre politické myšlienky to asi nebude. Nijaké zaujímavé nemá. Svoju samostatnú politickú púť odštartoval v roku 2012 návrhom nového volebného systému. Mal posilniť úlohu regiónov. Tým, že by zvýšil váhu hlasov z krajov, v ktorých by strana bodovala silnejšie, ako v iných. Procházka rozprával o tom, ako bude za svoj návrh bojovať u ministra vnútra a v Národnej rade. Prešli dva týždne a bolo ticho. Návrh nikoho nezaujímal. A tak prestal zaujímať aj Procházku.
Minulý rok sa skúsil ako vizionár zviditeľniť znova a predstavil dlhý politický program. Sľuboval ústavný zákaz väčšiny daní, zrušenie dôchodkového poistenia a kopu iných veľkolepých nezmyslov, zabalených do infantilnej argumentácie. Vzbudilo to rozpaky. Manifest sa nedostal ani na web jeho dnes už zabudnutej občianskej iniciatívy Alfa. Toľko o Procházkovi – programovom politikovi.
Jeho priaznivci ho obhajujú tým, že je aspoň neohrozeným vládnym kritikom. Ale ako vlastne Procházka kritizuje? Pekným príkladom bol jeho internetový článok v čase štrajku učiteľov. V ňom tvrdil, že štrajkujúci učitelia si musia počas štrajku zdravotné a sociálne odvody platiť preto, že to tak Smer uzákonil. Pritom je to úplný nezmysel. Za predošlej vlády Smeru síce naozaj došlo k vsunutiu takéhoto ustanovenia do Zákonníka práce, ale bolo to len kvôli legislatívnej čistote. Toto ustanovenie totiž už dávno existovalo. Podobne ako existuje všade v Európe, kde je verejný poistný systém – je totiž logické, že za ľudí, ktorí nepracujú, nemožno zamestnávateľa nútiť platiť odvody. Akurát, že bolo namiesto v Zákonníku práce v právnej úprave kolektívneho vyjednávania. Po upozornení (aj autorom tohto komentára), že píše nezmysly, sa Procházka na danú tému prestal vyjadrovať. Opäť teda chvíľkové vzrušenia a potom ticho.
A nakoniec je tu ešte akási údajná morálna čistota a transparentnosť. Procházkovi však v skutočnosti akurát prechádzajú veci, za ktoré by iného politika médiá aj časť verejnosti roztrhali. Nikto sa nepýtal, odkiaľ zobral peniaze na masívnu bilbordovú kampaň, ktorá bežala už od leta. Dokonca mu prešlo aj to, že na účet svojej kampane cez priehradku vložil desaťtisíce eur. To, čo kedysi vyčítali Vladimírovi Mečiarovi, teda sponzorstvo peniazmi „v igelitke“, Procházkovi prechádza.
Prečo? Má pomerne dobré zázemie v kruhoch bratislavských novinárov a intelektuálov, ktorí mu udržiavajú mediálnu podporu. Obdivujú, že študoval v Amerike. A zaberá na nich jeho pózovité a neadresné morálne rozhorčenie. Zaujímavý vlastne nie je ani Procházka. Sociologicky fascinujú skôr jeho fanúšikovia. Človek by dúfal, že z časti ponovembrovej generácie vyrastie kritická a produktívna elita. Ale nevyrástlo nič, Bratislave dominuje ukričaná materská škola.