Musia sa vytiahnuť aj staré hriechy či plány do budúcnosti. A ponad stôl preletí nejaká vidlička…
Podobne to prebiehalo v Štokholme na seminári, ktorý usporiadali veľvyslanectvá ešte stále takzvaných nových členských krajín. Atmosféra zhustla pri otázke, ktoré štáty by mali nasledovať vo vstupovaní do únie. O to viac, že perspektíva členstva, respektíve jej absencia, zohrala dôležitú úlohu v súčasnom vývoji na Ukrajine a inak to nie je ani na západnom Balkáne.
Oficiálny príbeh znie: rozšírenie v roku 2004 (a jeho dotiahnutie v roku 2007) bolo úspechom. Dokázalo stabilizovať časť bývalého východného bloku. Výrazne prispelo k politickej a ekonomickej transformácii postkomunistických krajín, čím získali aj starí členovia.
Hoci dnes v únii, presnejšie v niektorých jej členských štátoch, vládne „únava z rozšírenia“, je to stále náš najúčinnejší nástroj na transformáciu a stabilizáciu blízkeho susedstva. Preto je dôležité nechať dvere do EÚ otvorené – pre súčasných aj potenciálnych kandidátov na východnej hranici. Prinajmenšom pokiaľ nenájdeme iné formy spolupráce a okolité krajiny nepresvedčíme, že sú cenou, za ktorú sa oplatí akceptovať podmienky EÚ. No ako ukazujú opakované zlyhania susedských politík, k tomu máme zatiaľ ďaleko.
Problémom oficiálneho príbehu nie je, že by nebol pravdivý. Len vynecháva niektoré dôležité detaily. Odsuňme zatiaľ nabok otázku, ktoré krajiny budú skutočne schopné plniť podmienky členstva a kedy. Minca má dve strany, a tou druhou je schopnosť únie absorbovať nových členov.
Hoci sa nebavíme o žiadnom „veľkom tresku“ ako v roku 2004, len o postupnom vstupe individuálnych štátov, kapacity únie sú otázne. Členstvo nie je cieľom samým osebe. Konštrukcia spoločnej Európy bude udržateľná, iba ak povedie k posilňovaniu hospodárskej a sociálnej kohézie medzi členskými štátmi.
Vieru, že vstup do EÚ povedie akosi automaticky k vyrovnávaniu životnej úrovne a udržateľnosti ekonomík, už máme hádam za sebou. Preto ak to myslíme s perspektívou členstva pre ďalšie štáty – najmä veľké, ako je Ukrajina – skutočne úprimne, mali by sme úniu vybaviť nástrojmi na reálne posilňovanie vnútornej súdržnosti. (Bavíme sa o skutočných nástrojoch, nie o eurofondoch, ktoré tvoria iba tretinu jedného percenta spoločného HDP.)
Rozširovanie je vraj katalyzátorom potrebných vnútorných reforiem EÚ. Ak by to aj bola pravda, v poslednom prípade to tak nebolo. Únia sa zmenila nedostatočne. Dnes ju rastúce množstvo občanov vidí ako nedemokratický konštrukt elít, ktorý nepomáha riešiť ich každodenné problémy.
Pred vstupom musia kandidátske krajiny plniť veľa podmienok. Ich množstvo a prísnosť bude v blízkej budúcnosti pravdepodobne rásť. Ak to myslí EÚ s ďalším svojím rozširovaním vážne, mala by sa rovnako prísne zamyslieť nad vlastnými domácimi úlohami.