Ako tradičný konzervatívec s hrôzou pozoroval nástup moci finančného veľkokapitálu aj rastúci transatlantický vplyv. Integrácia preňho znamenala deamerikanizáciu Británie. A v nepolitickej bruselskej byrokracii videl záruku, že kontinent neovládne jedna politická alebo kultúrna skupina.
Takýto konzervatívny postoj má dlhú tradíciu. Veľkým prívržencom zjednocovania bol Winston Churchill. Británia vyšla z vojny víťazne, ale jej spojenec USA sa staral o to, aby bývalá vedúca svetová mocnosť ekonomicky vykrvácala. John Maynard Keynes zomrel od vyčerpania po tom, čo neúspešne v USA bojoval za svetový finančný systém bez ústrednej úlohy dolára, ale aj proti žmýkaniu svojej krajiny cez systém vojnových pôžičiek. Spojenectvo s USA tak síce pre britskú elitu bolo dôležité, no zároveň hľadala protiváhu v Európe.
Aj na kontinente projekt najprv tlačili dopredu konzervatívci. Cieľom bolo zaistiť trvalý mier v Európe, ale jasnozrivosť otcov integrácie viedla k tomu, že sa malo postupovať bez prázdneho idealizmu, sériou krokov vytvárajúcich čoraz previazanejšie ekonomiky. A tak prišla zóna voľného obchodu pre uhlie a oceľ a potom Európske hospodárske spoločenstvo, čo bol v prvej etape projekt colnej únie.
Až do 80. rokov však neexistoval naozajstný spoločný trh. Obehu tovaru bránilo množstvo národných pravidiel. Až medzi rokmi 1986 až 1992 vznikla spoločná tvorba technických štandardov a pravidiel na ochranu spotrebiteľa a odstránili sa národné prekážky pre obeh kapitálu. Vytvorenie európskej meny bolo už menej rozporuplným krokom, ako si to ľudia zvyčajne predstavujú. Pri voľnom obehu kapitálu menovú politiku v Európe aj tak udávala najsilnejšia ekonomika, a tou bolo Nemecko. Projekt eura umožnil, aby sa rozhodovalo spoločne.
Naozajstné ideologické rozpory prišli až so zavŕšením projektu spoločného trhu. Nie je zďaleka jasné, či by mala integrácia pokračovať aj zjednocovaním sociálnych politík a ďalšími krokmi rušiacimi dlhodobé tradície a národnú suverenitu.
V Európe existuje výrazná podpora integrácie. Mladí profesionáli, ktorí nemali možnosť presadiť sa v národnej verejnej správe, dostali šancu v európskych štruktúrach. Množstvo študentov či zamestnancov nadnárodných firiem považuje národný štát za prekonaný. Sú často až príliš horlivými Európanmi, s naivitou, ktorej sa pragmatickí otcovia integrácie kedysi chceli vyhnúť.
Na druhej strane sa v Európe rozkladá oceán neprívetivosti, ktorý sa pretavil do odsudzovania všetkého „bruselského“. Tam, kde kedysi frflali holandskí konzervatívci na socialistov či Slováci na Čechov dnes vládne zatrpknutosť voči „Bruselom nanúteným imigrantom“, „Bruselu a nadnárodným korporáciám“ či proste hmlistému, mocnému Bruselu. Postoje sa vyhrocujú, z Európy sa vytráca duch pragmatického konzervativizmu otcov zakladateľov.