Parlament tak využíva právomoci, ktoré si od roku 1979, keď bol prvýkrát zvolený v priamej voľbe, zmesou právnych ťahov a politického tlaku vybojoval.
Pôvodne mal mať totiž veľmi obmedzenú úlohu. No hneď na začiatku 80. rokov sa poslanci obrátili na Európsky súdny dvor s vlastnou interpretáciou svojho postavenia v legislatívnom procese. A súdny dvor im širšie právomoci uznal, dostali právo veta. Parlament sa nezastavil a po tri desaťročia získaval čoraz väčšiu moc schvaľovať a meniť zákony. Navyše schvaľuje Európsku komisiu. Komisárov, vrátane predsedu, formálne nominujú členské štáty. Parlament však do ich výberu priamo hovorí, s výstrahou, že inak nedá záverečný súhlas na komisiu ako celok.
Na jednej strane sa tak zmenšil demokratický deficit v únii. Občania dnes majú cez parlament teoreticky silný priamy vplyv na legislatívu a vedenie exekutívy. Problém je, že pre voličov predstavuje bruselská politika niečo také vzdialené a komplikované, že toto privilégium veľmi neoceňujú.
Aj v štátoch, kde médiá pomerne slušne pokrývajú úniové záležitosti a u elít o nich existuje intenzívna diskusia, bežný občan aj tak volí podľa národného meradla. Ak ho rozhnevá vláda svojou sociálnou politikou, dá to vládnej partaji pocítiť bez ohľadu na to, čo tá presadzuje na úrovni únie. A potom je tu tá dvojstupňovosť. Občan volí podľa zoznamov národných strán. Tie sú však v parlamente ešte zoradené do nadnárodných frakcií. A práve cieľom kampane v prezidentskom štýle malo byť, ako občana viac vtiahnuť do európskych tém a oboznámiť ho s existenciou týchto nadnárodných štruktúr. Podarilo sa to? Kandidáti diskutovali v rakúskej a nemeckej verejnoprávnej televízii, ďalšie dve prenášané diskusie organizoval samotný europarlament. Prebehla aj krátka pouličná kampaň v niektorých členských štátoch.
Človek má z toho zmiešané pocity. Obaja hlavní kandidáti, ľudovec Jean-Claude Juncker aj socialista Martin Schulz, sú vyslovene členmi euroestablišmentu. Jeden bol dlhé roky predsedom euroskupiny, druhý poslancom a predsedom Európskeho parlamentu. Navyše, aj keď sa osobnostne líšia, programovo sú prakticky totožní. Zostáva tak skôr dojem manipulácie bruselských elít s cieľom vyvolať umelý dojem väčšej demokracie.
Ešte horšie je, že oni stereotypnými europolitikmi naozaj sú. Nejde len o to, ako obaja demonštrovali odtrhnutosť od sociálnej reality, keď ľutovali občanov, ktorí musia vyžiť „z tisíc či dvetisíc eur“. Obaja však v kampani napríklad ignorovali východnú Európu. A na dnes veľmi intenzívne hlasy poukazujúce na prostú preplnenosť niektorých západných krajín v dôsledku migrácie, odpovedali vo svojich programoch len tými najjednoduchšími klišé.
Už samotný nápad obchádzať pri výbere šéfa komisie členské štáty akousi pseudovoľbou vzbudzoval rozpaky. Tie ani po kampani nezmizli.