No hlavnou agendou euroskeptických síl, ktoré vyhrali voľby v Británii, Francúzsku a Dánsku, bol práve prílev imigrantov. Na Západe takto spomínajú najmä Poliakov či Rumunov, pretože sú z väčších a viditeľnejších krajín. Netreba si však myslieť, že Slováci do tohto balíka ľudí, z ktorých je ľuďom v starých členských štátoch občas úzko, nepatria.
Koľko Slovákov vlastne žije mimo krajiny? Občas sa robia ankety, kde sa ľudí pýtajú na emigráciu blízkych. Alebo sa dá pozrieť na odhady západných štatistických úradov na základe dát z pracovného trhu, koľko u nich žije Slovákov. Podľa všetkého je za hranicami riadne cez stotisíc slovenských občanov. V pomere k obyvateľstvu by sme mali byť spolu s Lotyšmi jednými z najväčších migrantov v Európskej únii.
Z hľadiska jednoduchej, učebnicovej ekonómie je to vlastne záhada. Na východ by mal prúdiť kapitál, ktorého je v regióne historický nedostatok, a rozvíjať tu vysoký rast. Ten by mal trvať, až pokiaľ sa približne nevyrovnajú úrovne HDP. V skutočnosti Slovensko niekoľko rokov rástlo najmä vďaka presídleniu výrobných prevádzok zo Západu. Tento rast sa už prakticky zastavil a aj tak veľa ľudí nezamestnal.
Práve z dôvodu nájsť si prácu, hocijakú prácu, uteká na Západ najviac ľudí. Táto migrácia má často akoby zrovnoprávňujúci charakter. Vyučená šička skončí pri páse či za pultom fast foodu podobne ako vysokoškolský absolvent. Či je to dobré, alebo zlé, by už bolo na dlhšiu diskusiu.
Ďalšia skupina má špecifické zručnosti, pre ktoré by doma ťažko našli uplatnenie. Jozef Kabaň, pracujúci pre koncern Volkswagen, je jedným z najznámejších automobilových návrhárov sveta. Doma však priemyselný dizajnér prakticky nemá šancu uživiť sa a už vôbec nie byť celebritou. Vo svete najznámejšia spisovateľka slovenského pôvodu Alexandra Salmela vyštudovala v Prahe a žije vo Fínsku. Veľa hudobníkov by neprežilo, ak by nemali aspoň čiastočne aktivity v susednom Česku. Tam má kultúra oveľa väčšiu podporu.
No a veľa ľudí zrejme odíde nie preto, že by si nevedeli nájsť prácu. Dokonca by na Slovensku možno žili pohodlnejšie. Ale chýbala by im meritokratická kultúra. Pocit, že človek nie je súčasťou akejsi apatickej sfalšovanej lotérie o miesta. Ale že napreduje najmä vďaka svojmu nasadeniu a schopnostiam, že sa stále rozvíja.
A nakoniec sú tu aj kultúrne aspekty. Pekne to vyjadril účastník jednej spontánnej internetovej diskusie. „Po dvoch rokoch života vo Fínsku som si hovoril, že tí Fíni ma vlastne nudia. Vrátil som sa. Pol roka som zažíval typickú domácu malosť a nevrlosť. Už som naspäť. Zlatí Fíni!“
Treba dúfať, že emigrácia dlhodobo zvýši tlak aj na zmeny doma. Že časť z tých, čo odchádzajú, sa nechce uchytiť v nejakej typizovanej kariére, ale budú z nich tvoriví, vodcovskí ľudia znalí sveta. A až sa náhodou vrátia, obrátia to na Slovensku hore nohami.