Vychutnajte si Bádateľovu angažovanú poéziu: „Pred rokom tu strašila, no na čas sa stratila. Nezaháľala však ani chvíľku. V tom prítmí, v šere, v temnom podzemí, kde otrávená studňa pramení, kuli pykle zlé mimovládky, na ktoré je i Lajčák krátky. Budeže po toľkej práci lepšia? Omyl, teraz je vraj stokrát horšia. Prekliate dedičstvo po Radičovej, stalo sa šťastím duše Lajčákovej. Stratégia je to vrajže ľudskoprávna, ako pre žabu konvica rýchlovarná.“
Odhliadnuc od hĺbky múdrosti uvedenej „básne“ sa nedá nezamyslieť nad jej pozadím. Na Slovensku operujú dve základné skupiny, ktorým leží v žalúdku moderné pojatie ľudských a občianskych práv – práv pre všetkých bez výnimky. Jedna partička je pupočnou šnúrou napojená na štruktúry rímskej cirkvi, tá druhá šnupe konšpiračný tabačik.
Na niečom sa však prekvapujúco (hoci iným jazykom) s „bádateľmi“ i „tradicionalistami“ zhodneme. Podľa nich núti Slovensko do tohto „ohavného a tyranského systému“ Európska únia a „príliš nútiť ani nemusí, pretože naši politickí lokaji a kolaboranti úslužne a s radosťou všetky požiadavky Európskej únie na Slovensko zavádzajú“. Našťastie, že musia!
Použijúc rovnaký jazyk, to isté sa dá povedať o našom parlamente a vláde aj vtedy, keď výraz Európska únia nahradíme výrazom rímskokatolícka cirkev. Najnovšia novela ústavy o „tradičných“ manželstvách nech mi je svedkom.
Slovensko prestáva byť svetským štátom. (Bolo ním niekedy?) Svieži európsky vietor, ktorý k nám privial napríklad antidiskriminačný zákon, cítiť čoraz slabšie, hoci paradoxne opraty drží v rukách proeurópska sociálna demokracia. Tá sa však už preventívne chystá na povolebný odzemok s KDH. Ľudské práva nesmú stáť v ceste.
Možno keby sa niekto pri vzniku Slovenskej republiky opýtal občanov, v akom štáte chcú žiť, bolo by dnes menej problémov. Časť populácie by sa opäť nahrbila, z povinných straníckych schôdzí by len plynule prešla na povinné omše, my ostatní by sme odišli do zahraničia – a bol by pokoj. Ale nestalo sa tak. Na Slovensku stále žijú ľudia s inou ako katolíckou optikou. A tí dúfajú, že Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv nedopadne rovnako príšerne ako slovenská ústava.
Klamstvá o celoštátnom pláne, ako pomôcť všetkým znevýhodneným ľuďom a skupinám, sú až trestuhodné. V mene premeny sekulárneho štátu v klerikálny neváhajú ortodoxní katolícki aktivisti a ich konšpirační priatelia urobiť čokoľvek. Preto by sa na pozore mali mať všetci, nie iba „úchylná homoloby, škaredé feministky a sadistická juvenilná justícia“. Klerikálny štát nikdy nič dobré nepriniesol. A nič dobré ani neveští.
Spoločnosť Ladislava Hanusa ľudskoprávnu Stratégiu oficiálne pripomienkuje takto: „Taktiež žiadame zohľadniť právo spoločnosti na štátom upravenú sebaobranu a možnosť vedenia spravodlivej vojny.“ Stačí?