Chodievali sme ich s babičkou predávať do Bratislavy. Keď sme nešli my, predávala nám ich Mariškanéna. Taká poriadna marhuľa je veličenstvo. Veľký košatý strom na jar krásne rozkvitne a potom v lete! Podopierali sme ju zo všetkých strán, aby ovocie udržala.
My sme mali u babičky tie veľké, ale jej sestra Bežka mala malé – na guľky. A tak sme celé dni zbierali, oberali a zavárali tie naše a potom nás decká poslali „hore na kopec,“ k Bežke po tie malé.
Babička varievala lekvár. Ešte teplý nám ho dávala koštovať z malých tanierikov. Na dverách visela záclona, aby neprišli osy, a kuchyňa voňala. Len čo nás Bežka zbadala, museli sme obrať a pozbierať aj tie malé marhule. Bežka nemala vnúčatá. Mala veľkého Laciho, ktorý tiež ľúbil marhuľové guľky.
Guľky sa robia zo zemiakového cesta. Vždy nám k nim babička narobila aj šúľance. Opiekla strúhanku, poliala maslom. S guľkami bola vždy robota, lebo nás na ne bolo veľa. Na obed sa po nich zaprášilo. Babička umyla riad a do večera varila lekvár alebo zavárala marhule. Medzitým dozrievali ďalšie. A padali. Večer sme ich nachystali do debničiek a ráno na pol piatu na trh do Bratislavy. Na káričke sme viezli ríbezle a marhule. Nikdy sme si nesadli, vždy sme stáli v chodbičke vlaku. Bernolákovo nie je ďaleko.
Takých trhovníčok ako naša babička šlo viac. Niektoré hovorili po maďarsky, iné po bulharsky. Takmer všetky niesli marhule, ríbezle, niektoré aj uhorky, fazuľku či kôpor. Vlak voňal ovocím a kôprom. Doteraz je to jedna z mojich najmilších vôní.
Neskôr, keď sme so sestrou boli v pionierskom tábore, písali sme domov mame: „Pošlite nám balík, ale marhule nechceme, tie tu dostávame.“ Do týždňa sme dostali veľkú, mokrú, lepkavú škatuľu od babičky. "Posielam vám trochu marhúľ, ponúknite všetky deti”. Viac sa z listu prečítať nedalo, rozmočil sa. Škatuľa putovala do koša. Tábor sa skončil, hajde do Bernolákova do záhrady.
Keď šla s našimi marhuľami na trh Mariškanéna, na obed priviezla na káričke, čo zostalo, a prišla sa „vyúčtovať”. Babička jej uvarila kávu a potom ma poslala, aby som Mariškanénu odprevadila domov, lebo je unavená. Nechcelo sa mi. "Ic, voľačo ti dá,“ pošepkala mi babička.
Tlačila som tú káru a premýšľala, čo mi asi dá. Bábiku? Čokoládu? Nejakú knižku? Čo asi doma má Mariškanéna, ktorá stále hovorí o svojom mŕtvom synovi Gaškovi? Brána sa otvorila, dvor bol veľký, širší ako náš, pri studni stála marhuľa.
"Tuto postav tú káru, povykladaj kisničky sem a môžeš si nazbierať marhule. My máme iné ako vy. Takéto nemáte!” Moja malá marhuľka je už obratá. Pojedli sme. U tety Katky v Kocúriciach zavárajú aj varia lekvár. Včera sme tam boli odniesť poháre. Katka vstane skoro ráno, nechá spať svojho Štefana a mieša. Najlepší lekvár na svete, taký ako robievala babička. Určite vonia našej babinke až do neba.
Na okne v kuchyni som videla malý tanierik a na ňom trošku lekváru. Možno chcela vidieť, či už je dosť hustý, alebo dávala ochutnať vnúčatám. Dojalo ma to a ochutnala som.