Pleli sme, okopávali, oberali a zavárali, niekedy sme šli predávať na trh. Už asi starnem, pomyslela som si dnes v našej Malokarpatskej knižnici v Pezinku, kde pracujem, keď sme s pezinskými mamami a deckami maľovali na kamene.
Utorok čo utorok sa „V knižnici nenudíme“. Naopak, pre tých, čo sedia doma, pripravujeme prázdninový program. Pracujem tu už dlhšie a pamätám si, že niekedy sme deti v detskom oddelení čakali márne.
Tento rok sa deckám aj rodičom v knižnici akosi zapáčilo. Alebo si jednoducho zvykli, že pripravujeme pre deti zábavné dopoludnia. Čo by som za takýto program dala ako malá! Prídete si do knižnice, všetko je pripravené, raz kvíz, inokedy kamene, farby, farebné papierové obrúsky, štetce či lepidlo, a hráte sa a tvoríte. Niekedy dostanete aj sladkú odmenu, inokedy farbičky či blok.
Včera sme maľovali na kamene. Niekto by si možno myslel, že kameňov je habadej. Len ich pozbierať a umyť a môžete čarbať haky-baky. O také kamene je dnes núdza. Predávajú ich v Baumaxe aj v IKEA… Pekné, hladké, oblé, veľké aj malé, ako by ich jedna IKEA mala. My sme však knižnica. Sporíme, kde sa dá, a tak sme si kamene pre deti boli nazbierať.
Najskôr sme ich pripravili štyridsať, ale keď sme si uvedomili, že na literárny kvíz prišlo zo štyridsať detí, napadlo nám, že maľovať na kamene ich určite príde viac. Tak sme pridali. Z detského oddelenia sme sa presťahovali do väčšej miestnosti. Od desiatej sa trúsili deti s rodičmi aj starými rodičmi. My knihovníčky z detského sme robili niečo ako „odborné poradkyne“. Teraz sa asi chytili za hlavu všetky moje učiteľky výtvarnej výchovy.
Deti sú skromné aj opatrné, každé si zobralo po jednom kameni a začali maľovať. Pri pohľade na plnú škatuľu kameňov pri vstupe sa však v dospelých začala prejavovať možno prirodzená vlastnosť Slováka – skrátka, keď je niečoho veľa a je to zadarmo, treba si toho nabrať, aj keď je to obyčajný šuter.
Zober si, zober si ešte, nabádali niektoré mamy svoje deti. Pani knihovníčka, my sme si dva priniesli, ale veľké, tak si z týchto malých vezmeme domov, hovorila pani a bez hanby si tie „naše“ kamene ukladala do tašky. Okolo jedenástej v škatuli nebol ani jeden a tvorbychtiví návštevníci stále prichádzali. Vzala som z kôpky, ktorú mala jedna stará mama pred sebou, s tým, že také množstvo určite nestihne s vnúčatami pomaľovať a chcela som ponúknuť deti. Ale to sú naše!
Ku koncu maľovali najmä dospelí. Ako to zoberieme domov, veď to neodnesieme!
- Zastavíme sa tu zajtra.
Aby nám to niekto nepokradol, – odpovedala pani, ktorá si oko za oko naložila kamene aj do tašky. Niektoré mamy nám pomohli upratať.
Keď sme v knižnici začínali s prázdninovými utorkami, nechávali sme si pomaľované kamienky na výstavu. Niektoré máme doteraz.
Videla som dnes tie odchádzajúce mamičky s deťmi a neodvážila som sa im navrhnúť, že by tu zo dva z tých desiatich, čo namaľovali, mohli nechať. Ich deti by mali možno radosť. Nevedia, že kamene sa dnes predávajú a že všetkého treba chcieť veľa, ešte viac!