Vylepšovanie demokracie je vôbec proces, s ktorým má Európa oveľa bohatšie skúsenosti, ako by sa mohlo zdať. Začína sa vždy nenápadne, totiž tak, že sa demokracii pripisujú vlastnosti, ktoré s ňou nijakým spôsobom nesúvisia.
Napríklad, že v parlamente sú zákonite akési rozhádané strany, čo údajne neprispieva k pokojnému životu voliča. Strany na jednej strane sú dobré, na druhej zlé. Tie zlé treba nepochybne obmedziť, ba priam zlikvidovať. Otázkou potom zostáva, čo s ich voličmi. Určite ich treba tiež nejakým spôsobom prevychovať, možno aj nejako pritlačiť alebo potlačiť.
Mali by sme teda nadobudnúť tak trochu nadhľad nad parlamentom všeobecne a nad demokraciou vôbec. História nám ponúka veľmi úspešné riešenia. Po nástupe k moci sa svojho času už Hitler o parlament vôbec nemusel opierať, naopak, začal sa vždy v súvislosti s problémami odvolávať výlučne na Prozreteľnosť, ako niektorí (žiaľ i naši) moralizátori dodnes. Ríšskym kancelárom sa Hitler stal na základe demokratických volieb, ktoré sa konali 30. januára 1933. Budovu Reichstagu však nechal podpáliť už 27. februára 1933. Vzápätí bol Reichstag aj ako inštitúcia zbavený svojich právomocí (23. 3. 1933) v prospech nacistickej vlády.
Po zatýkaní poslancov „nevhodných“ strán, teda po zákaze iných politických strán (14. 7. 1933), stratil nemecký parlament práve svojou jednofarebnosťou zmysel. Dokonca nielen v Nemecku, ale, na základe nasledovaniahodného príkladu, aj v jeho satelitných štátoch. Išlo teda o proces, o ktorom dnes ťažko konštatovať, že by bol akosi postupný, priebežný, alebo, že by to vyplynulo čisto zo situácie. Naopak, bol veľmi rýchly a účinný.
Vnútri spoločnosti tento tristný proces prebiehal obdobne. Už nebolo vhodné vyjadrovať iné myšlienky, už nebolo vhodné konať skutky, ktoré by vyplývali iba z osobného rozhodnutia. Celá spoločnosť od tohto okamihu podliehala vydieraniu a sofistikovaného systému udavačov. Ak nesúhlasíš, máš zmlátené deti, alebo aspoň vybité okná, manželku v koncentráku, prípadne výrazné obmedzenie pracovných príležitostí a príjmov.
Ach, aký bol tento systém, na rozdiel od obyčajnej liberálnej demokracie, funkčný! Pochodovalo sa všetkými smermi, za čo sa platilo „iba“ stratou blízkych, no – napokon – stratou nepriateľov i priateľov.
Vždy mi to pripomenie výlet v prvej triede základnej školy, keď sa medzi spolužiakmi začala považovať za extrémne vtipnú absurdná požiadavka vo všetkých bufetoch: „Prosím si sódu, ale bez bublín!“ Hneď prvému predavačovi fľaška sódy vypadla z ruky a rozbila sa. Bol už starší, no napodiv sa nenahneval: „Nuž tu máte tú svoju sódu bez bublín!“ Priznám sa, že to mňa vtedy veľmi zapôsobilo. Ako pomyselná hranica dobra a zla, ktorá pred nami odrazu ležala v zreteľných a konkrétnych črepinách. Dnes akoby temná hranica novej a neopakovateľnej orbánovskej „demokracie zbavenej liberalizmu.