Otázky okolo vojny

Sté výročie začatia prvej svetovej vojny vyvolalo diskusie, či by sa niečo podobné mohlo stať dnes.

03.08.2014 22:00
debata (9)

Väčšina historikov totiž podáva jej vypuknutie ako sériu fatálnych nedorozumení. Veľmoci poprepájané obrannými zmluvami si neuvedomili, ako ďaleko do všeobecnej vojny ich napĺňanie jednotlivých spojeneckých záväzkov zatiahne.

O tom, že tento leitmotív nie je mŕtvy, svedčí správa, ktorú minulý týždeň vydal londýnsky inštitút European Leadership Network. Bývalí európski ministri zahraničia a obrany v nej varujú pred možnosťou náhodnej eskalácie ukrajinského konfliktu. Navrhujú posilniť komunikáciu medzi Ruskom a NATO. Aliančné vojská sa totiž dostávajú do tesnej blízkosti ruských síl a techniky. Američania porušujú zmluvu z Montreux, ktorá obmedzuje prístup cudzích vojnových lodí do Čierneho mora na krátky čas. Rusi odpovedajú výstražnými preletmi nad ich bojovými plavidlami.

Problém je, že jedna strana konfliktu má snahu za každých okolností tlačiť na protivníka. Je to dané štrukturálne. Keď sa americký prezident Dwight Eisenhower po svojich dvoch mimoriadne úspešných volebných obdobiach lúčil s národom, hlavnú časť svojho prejavu venoval výstrahe pred vojenskopriemy­selným komplexom. Bol prvý, kto tento termín použil: „Existuje nebezpečenstvo, že sa presadí škodlivý typ moci.“ Varovanie starého generála ostalo nevypočuté. V nasledujúcich rokoch došlo k výraznej militarizácii ekonomiky a spoločnosti v USA. Navonok ako stimul pôsobila vietnamská vojna, ktorú Američania rozpútali po vymyslenom napadnutí Severovietnamcami v Tonkinskom zálive. Dovnútra zase občianske nepokoje, ktoré potláčala Národná garda.

Na rozdiel od iných krajín v USA nerozhoduje o vojenských krokoch parlament, ale exekutíva. Kongres síce v roku 1973 prijal zákon, ktorým prezidentovi zakázal vysielať ozbrojené sily bez jeho dovolenia, no Biely dom to ignoruje. Stalo sa tak napríklad pri bombardovaní Juhoslávie a Líbye. Americká vojenská doktrína je pritom vyslovene intervencionis­tická. Akademicky ju podporuje tzv. téza demokratického mieru, teda tvrdenie, že demokracie spolu nebojujú. To ponúka ospravedlnenie akejkoľvek intervencii. S poukazom, že americká vláda predsa presadzuje demokratické hodnoty a tie sú zárukou trvalého mieru.

V tejto situácii je zvlášť pikantné, ak sa v ukrajinskej situácii za agresora označuje Rusko, dokonca s poukazom na údajnú typickú imperiálnu rozťahovačnosť tejto krajiny. Rusko pritom na rozťahovačnosť nemá predpoklady, je to pomerne slabá ekonomika závislá od vývozu surovín, na ktorý potrebuje mierové vzťahy.

Verejnosť je výrazne protivojnovo naladená. Podľa prieskumu centra Levada sa 52 percent ruského obyvateľstva bojí, že konflikt povedie k tretej svetovej vojne. A to je popri nebezpečenstve taktického nedorozumenia asi najväčší problém súčasnosti. Západná verejnosť má tendenciu podliehať falošnému opisu vzťahov. Dáva sa vmanipulovať do podpory riešení, ktoré mieru neprospievajú.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #nepokoje #vojna