Neriešme v tejto chvíli, do akej miery sa za touto „spoločnou pozíciou“ skrývajú rozdielne pohľady národných vlád na to, čo sa vlastne v Iraku deje a ako sa k tomu postaviť. Od opatrného nemeckého postoja neposielať do neprehľadnej situácie žiadne zbrane až po Paríž, ktorý bol hlavným iniciátorom európskej reakcie. Pozrime sa skôr, čo toto rozhodnutie implikuje.
V prvom rade je priznaním straty kontroly nad tým, čo sa v regióne odohráva. Vonkajšie vojenské intervencie (priama prítomnosti v Iraku, nepriama podpora opozície v Sýrii), mocenské záujmy a vnútorné krízy vytvorili situáciu, v ktorej sa už nedá tváriť, že EÚ a Spojeným štátom ide o nejaké veľké strategické ciele. Žiadna stabilita, demokracia či aspoň zachovanie územnej celistvosti. Nahradilo ich taktické manévrovanie, podozrivo podobné slepému potácaniu sa, medzi neprehľadnými miestnymi aktérmi.
Druhou implikáciou je faktické akceptovanie rozdelenia Iraku a tým i stavu permanentnej občianskej vojny. Ťaženie Islamského štátu nemá zastaviť iracká vláda, ale Kurdi, ktorí si na severe tejto krajiny budujú samostatný štát. Dnes to môže vyzerať ako jediné riešenie. Rozdelenie Iraku podľa etnických línií pôsobí ako prirodzené vyústenie vývoja po invázii z roku 2003. Určite však nie je stabilné. Etnické línie nie sú zďaleka také jasné ako hranice medzi farebnými plôškami na etnickej mape.
Príklady počnúc Indiou z roku 1947 a končiac rozpadom Juhoslávie v 90. rokoch ukazujú, že delenie etnicky zmiešaných území je dlhý a tragický proces. Nehovoriac o etnických a náboženských skupinách, ktoré nie sú dosť silné na to, aby si v novej konfigurácii našli samostatné miesto.
Bojovať sa bude aj o strategicky dôležité oblasti, ako sú ropné polia okolo Kirkúku či transportné trasy. V tejto neprehľadnej situácii, ktorú sme (Európania a USA) sami výdatne pomáhali vytvoriť, bude čoraz ťažšie predstierať, že vieme odlíšiť „zlých“ od „dobrých“. Zostane len osvedčené imperiálne: Rozdeľuj a panuj! Prenášanie podpory z jednej miestnej skupiny na druhú, podľa momentálnej potreby.
Súčasné udalosti znamenajú definitívny koniec Iraku ako regionálneho politického hráča. Prekvapujúci úspech islamistov je jedným z dôsledkov vzniku mocenského vákua. Nie sú však jediným kandidátom na jeho zaplnenie. Kurdi, podporení Západom, môžu konsolidovať svoje postavenie, posunúť hranice kontroly smerom k stredu Iraku a začať poškuľovať po svojich bratoch v Turecku, Iráne a Sýrii.
V troskách štátu si svoje záujmy postráži aj Teherán. Saudskú Arábiu zase nebude nadchýnať prospekt posilnenia iránskeho vplyvu ani konsolidácie sunnitského islamistického štátu. Tichý konkordát medzi Tureckom a irackými Kurdmi je krehký. K tomu treba pripočítať strategický záujem globálnych hráčov o ropu. Irak nemá nádej ani na napätý pokoj zmrazeného konfliktu.