Mapa nie je len pokusom zobraziť svet. Zároveň formuje spôsob, ako svet vnímame. Dnes sa nám môže zdať, že stredovekí kartografi umiestňovali Jeruzalem do stredu sveta omylom, pre nedostatok informácií. Pre nich však bol skutočným centrom – duchovným, a tým aj geografickým. Podobne, ako sme my navyknutí na mapu sveta, so stredom prechádzajúcim Európou.
Pred druhou svetovou vojnou sa vraj austrálski žiaci učili o Japonsku ako o Ďalekom východe. Po obsadení holandskej Indonézie cisárskymi vojskami zistili, že je to nepríjemne blízky sever. Možnosti dopravy a otvorenie hraníc menia aj naše vnímanie vzdialeností. Z Bratislavy je to bližšie do Paríža ako do Sniny (ak si odmyslíme faktor ekonomickej dostupnosti).
Hoci hranice v Európe v mnohých ohľadoch strácajú význam, stále ju zobrazujeme navyknutým spôsobom – ako skladačku zloženú zo štátov. Ako by však vyzerala napríklad mapa miery nezamestnanosti v Európe, výšky hrubého domáceho produktu či miery chudoby, na ktorej by základnou jednotkou boli lokálne samosprávy? Jasné línie hraníc by sa rozostrili, kontinent by pokryli tmavé body metropolitných centier, obklopených zosvetľujúcimi sa odtieňmi periférií. A čo ak by veľkosť oblasti na mape neodrážala jej rozlohu, ale počet obyvateľov?
Takýto netradičný pohľad na Európu možno nájsť v Sociálnom atlase Európy (The social atlas of Europe), ktorý vydalo koncom júna vydavateľstvo Polity Press. Autori, traja geografi, ktorí pôsobia na univerzitách v Sheffielde a Oxforde, využili inovatívne zobrazovacie metódy, aby netradičným spôsobom ilustrovali európsku rôznorodosť.
Na máloktorej z dvesto máp nájdete krajiny ako samostatné, špecifické entity. Každú s vlastným jazykom, kultúrou, hospodárskym životom. Ukazujú Európu, ktorá je jednotná a zároveň výrazne fragmentovaná – no národné hranice nemusia byť dobrým vodidlom na vnímanie spoločenských a ekonomických rozdielov.
Zmena optiky môže mať praktický význam. Očividnými príkladmi sú environmentálne problémy alebo energetická bezpečnosť. Ochrana vôd či masívne využívanie obnoviteľných zdrojov energie dávajú iný význam, ak sa nad nimi zamýšľame v kontinentálnom meradle. Tvrdo sa učíme, že riešenia makroekonomickej stability treba hľadať na spoločnej, európskej úrovni. V oblasti boja s nezamestnanosťou či chudobou nás podobné poznanie, zdá sa, ešte čaká.
Neznamená to, že politické hranice v Európe neexistujú. Sú dedičstvom minulosti, jednou z úrovní reality – nie však jedinou. Je naivné (a krátkozraké) vtesnávať do nich všetku hospodársku, kultúrnu, spoločenskú či environmentálnu rôznorodosť európskeho kontinentu. Potrebujeme aj iné mapy.