Minulý týždeň oznámila zníženie úrokových mier a ďalšie opatrenia na podporu likvidity európskej ekonomiky. Väčšina komentátorov (ak si odmyslíme nemecké médiá) sa zhodla, že konečne urobila už dávno potrebnú vec.
Od prejavu prezidenta ECB Maria Draghiho na stretnutí centrálnych bankárov v americkom Jackson Hole sa začína dokonca hovoriť o plánovanom „kvantitatívnom uvoľňovaní“ – zásadnom zvýšení množstva peňazí v systéme pomocou nákupu dlhopisov a ďalších aktív.
Inflácia je nebezpečne nízka, ekonomika stagnuje, nezamestnanosť sa drží vysoko… tak prečo váhať? Spojené štáty, Japonsko či Veľká Británia tento nástroj použili, aby zmiernili dôsledky krízy, eurozóna urobí len to, čo už dávno mala.
Hoci uvoľnenie monetárnej politiky pomôže znížiť bezprostredné riziko rozpadu menovej únie (kvôli pretrvávajúcej stagnácii, návratu nestability), samo osebe Európu z marazmu nevytiahne. Aby sme boli féroví, myslí si to aj ECB. Smer hospodárskej politiky Európskej únie sa ustaľuje na konsenze „uvoľnenie menovej politiky, fiškálne stimuly v rámci pravidiel a štrukturálne reformy“.
Táto stratégia si však všíma iba jednu stránku problému. Bez riešenia rastúcich sociálnych nerovností sa dá s hospodárskou stagnáciou ťažko niečo urobiť. Eurozóna ako celok nemôže dúfať v rast ťahaný vývozom. Rast nerovností je spojený s nízkym domácim dopytom. Naliate peniaze sa tak premenia skôr na špekulatívny kapitál ako na produktívne investície.
Pravdepodobným scenárom je tak dlhé obdobie nízkeho až nulového rastu. To nebude vylučovať vysoké zisky, ale skôr v špekulatívnych oblastiach, spojených s vysokým rizikom. Zvyšok ekonomiky nebude produkovať dostatok zdrojov na tlmenie distribučných konfliktov. Dôsledkom bude spoločenská a politická nestabilita.
Draghi a ďalší majú v istom zmysle pravdu: EÚ potrebuje štrukturálne reformy. Reformy, ktoré zvrátia trend narastania sociálno-ekonomických nerovností, posilnia redistribúciu bohatstva zhora nadol, rozšíria oblasť verejných statkov a vymania viaceré dôležité oblasti (zdravotníctvo, vzdelávanie) spod logiky maximalizácie zisku.
Problém však spočíva v tom, že v hlavách kormidelníkov európskej politiky nájdete úplne iný obraz „štrukturálnych reforiem“. Zvýšenie flexibility pracovnej sily, zníženie regulácií pre podnikanie, privatizácia verejných služieb a ďalšie často opakované odporúčania dnes v značnej miere znamenajú najmä odstraňovanie inštitúcií, ktoré obmedzujú sebazničujúcu tendenciu trhu prenikať do všetkých oblastí života.
Zdá sa, že politické a ekonomické elity podliehajú nebezpečnej ilúzii, že dokážu prežiť spoločenský systém, ktorý im umožnil zbohatnúť. A to je omnoho vážnejší problém, ako by dokázali vyriešiť lacné peniaze ECB.