Od východu im bezprostredne hrozí prímerie a prázdne plynové rúrky, od severu príval lacných jabĺk, z juhovýchodu islamský džihád, z juhu úplne iné, no predsa tiež prázdne plynové potrubie. Zo západu je to, žiaľ, zatiaľ v mnohom podobné. Jediné, čo človeka zohreje, je to, že sa na Slovensku možno vybuduje veľkosklad zbraní NATO.
Cesta na západ, na ktorú sme sa tak veľmi vždy tešili, je však napriek týmto pozitívnym skutočnostiam čoraz ťažšia, a to nielen z finančného hľadiska. To sa už viac-menej vyriešilo, lebo príslušné orgány sa definitívne rozhodli, že vianočné príspevky pre slovenských penzistov nepôjdu rovno exekútorom, ale poľahky ich môžu dostať aj niektorí postarší ľudia. Ak ich teda hneď neodovzdajú nejakým „šmejdom“, potom sú ich.
Napriek tomu však mnoho ľudí, najmä v Bratislave, intenzívne pociťuje, že cesta na západ už nie je taká jednoduchá, ako povedzme, pred rokom. Preto som sa s touto dôležitou otázkou obrátil na forézneho politológa, ktorého som tentoraz musel vyhľadať v centre medzinárodného diania v Bratislave, ktorým je a aj zostáva významné diskusné fórum Trhovisko na Miletičovej ulici.
Práve tu, kde sa stretáva Ázia so Západom v nemilosrdnom konkurenčnom boji krutej obchodnej vojny, kde obyčajný čínsky tovar hravo poráža všetky svetové značky, no pritom nezriedka musí ustúpiť kvaseným uhorkám – práve tu sú aj najlepšie podmienky, aby sa človek vymanil z depresívneho tlaku svetových súvislostí. Lebo až keď ich pozná, tlačia vraj menej. Teda tie svetové súvislosti, nie uhorky.
„Čo by som mal urobiť, keby som chcel ísť na západ?“ spýtal som sa forézneho politológa hneď, ako si fľašku piva melancholicky odtrhol od úst a položil ju vedľa na lavičku.
„Ste blázon? Prečo chcete ísť na západ? Prečo nejdete radšej do Trnavy? Kadiaľ by ste v týchto časoch chceli ísť na západ?“ Niektoré veci sa ťažko vysvetľujú.
„Nuž premýšľal som o tom, ísť povedzme cez Karlovu Ves a potom ďalej. Veď na západe je tak krásne! Napríklad Malacky, Skalica, Kúty a tak!“ Nespokojne sa pomrvil.
„Tadiaľ neprejdete! Buduje sa tam už pár týždňov protitanková priekopa. Je tam jama jak hovädo! A popri nej dlhé pomalé kolóny utečencov z Bratislavy!“
Nedalo mi: „A čo takto cez Lamač, veď tadiaľ svojho času prenikla aj Sovietska armáda do chrbta wehrmachtu!“
Pokrútil hlavou: „To bolo kedysi! Ani neskúšajte! Zostanete trčať už v Mlynskej doline! Pred krematóriom je mocný zásek. A možno aj mínové polia!“
Nuž, zaváhal som: „A čo po nábreží? Veď tadiaľ vraj kedysi chodila električka až do Viedne. Prečo by nie my?“
Pozrel sa na mňa ľútostivo ako moderátorka na slušné dievča: „Tam je strhnutý most! Celá Štúrova ulica je preťatá zákopmi! Kde vy vlastne žijete? Pozrite, tu na východe máte čo piť! A je tu aj dosť potravín!“
Má pravdu. Ani v mierom postihnutej Bratislave to dnes cestovateľ nemá ľahké.