September

Leto tuším ani nebolo, a už je tu jeseň. Prišla nenápadne, tuším niekedy v polovici augusta, otvorila si našu modrú bránku do záhrady a začala zhadzovať zo stromov jabĺčka. Hrozno tento rok dostalo zabrať. To, čo sa podarilo zachrániť pred chorobami, dnes vinohradníci rýchlo oberajú a ratujú pred škorcami.

23.09.2014 22:00
debata

Sedeli sme v nedeľu ráno so sestrou na terase a pozerali na čierny mrak, kŕdeľ vtákov, ktorý si hľadal raňajky za humnami. Najprv ich príde zopár, akože na výzvedy, potom sa vrátia po rodinu a amendolores.

V Modre sa vo veľkom oberá a prešuje. Vinobranie sme tento rok nemali. Nechýbalo mi. Nosíme so sestrou ten najčernejší smútok, a tak okrem cintorína nechodievame nikam.

Zomrela nám mama.

Niekedy v polovici augusta sme sa spolu prechádzali po parku v Národnom onkologickom ústave a ona zrazu hovorí, že už je jeseň. Usmiala som sa. "To sa ti zdá preto, lebo si v nemocnici, ešte je leto.” "Nie, už je jeseň, inak vonia vzduch.”

Človek, ktorý je v nemocnici, ostrejšie vníma vône aj vzduch, ktorý k nemu prúdi do izby. Aj na návšteve, ktorá ho príde pozrieť, si všimne hocijakú drobnosť a maličkosť.

O parčík za nemocnicou sa starajú, napriek tomu je vidno, že svoje lepšie časy má za sebou. Kedysi v budove bolo Štátne sanatórium, akože pre lepších pacientov. Jazierka, lavičky, sochy, to všetko trochu dnes chátra a celý park má akúsi zvláštnu patinu, ktorá mu pristane.

Chodievali sme s mamou k jazierkam. Pozerali sme sa na rybičky, na lekná, ktoré kvitli, občas sme sa zatárali do parku, ktorý miestami pripomínal les. Takmer nikdy sme nikoho nestretli. Pacienti, ktorí majú návštevy, chodia najčastejšie do bufetu a sedia pred vchodom pri fontáne.

Naša mama kedysi v Národnom onkologickom ústave pracovala ako doktorka psychiatrička. Takmer pätnásť rokov. Zostala doma, že si bude užívať dôchodok a za krátky čas sa tam vrátila ako pacientka. Preto tak dobre poznala nemocnicu aj jej okolie.

Pani doktorka, stará škola. Prísna na seba aj na svoje okolie, na rodinu, deti, vnúčatá aj pacientov.

Odrazu sa po chodbách, po ktorých chodila elegantná, upravená za pacientmi, vozila v župane na vozíku. Vždy sa potešila, keď stretla niektorého zo svojich kolegov či kolegýň. Zdravili ju rozpačité sestričky, prihovárala sa jej vrátnička, občas sa pri nás pristavila niektorá doktorka.

Akoby sa trochu ostýchala. Za chorobu, za to, že ju vezieme na vozíčku. Možno preto sme chodievali do parku, kde sme nestretávali nikoho. Pri jednej z návštev bolo po daždi. Zem krásne voňala. Mama chcela, aby som ju priviezla úplne blízučko k jazierku s rybičkami. Nezhovárali sme sa, iba sa tak dlho – predlho na tie rybičky pozerala. Keď sme sa vracali na oddelenie, odtrhla som zo stromu zelenú borovicovú šišku. Prikladala si ju k tvári a vášnivo ju ovoniavala. Akoby sa so všetkými tými svetskými vôňami lúčila.

Priviezli sme ju nazad na oddelenie, chcela som jej pustiť televíziu. Veľmi rázne odmietla. Nechcela si pokaziť večer a dojem z prechádzky.

Hocikto z nás má zavše ťažkú chvíľku, keď si pomyslí, že by mal zájsť k psychiatrovi. Nakoniec možno nejde, a zájde iba k mame. Mamy sú najlepší lekári. Ja som mala to šťastie, že naša mama bola aj psychiater, aj doktorka. Do poslednej chvíle nás so sestrou učila nebáť sa života ani smrti, tešiť sa z toho, čo je. Naposledy sa možno potešila tomu umytému popoludniu a šiške, ktorú som našla v jej kabelke, keď nám ju z nemocnice vrátili.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #leto #Jablká #september #hrozno #záhrady