Sloboda prejavu, nech to znie akokoľvek nedemokraticky, nemôže byť nedotknuteľnou mantrou, za ktorú sa schovávajú tzv. zločiny z nenávisti. A tiež nenávistné slovné prejavy, ktoré náš právny systém nepovažuje za trestné činy, hoci dokážu ublížiť rovnako ako fyzické násilie. S tým rozdielom, že po slovách nezostávajú stopy na tele.
Keď už spomíname Českú republiku, inšpiratívny bol nedávny medzinárodný seminár na tému Ako zaobchádzať s obeťami násilia z nenávisti, ktorý v Americkom centre v Prahe uskutočnila organizácia In Iustitia. Školili britské expertky a okrem mimovládok z Poľska, Srbska a Bosny a Hercegoviny na seminári „sedeli“ aj slovenskí Ľudia proti rasizmu. Vieme prečo, pravda?
Napriek tomu už počujem to frflanie o zase zbytočne vyhodených peniazoch. A bude „horšie“. Úrad vlády ČR na budúci týždeň uzaviera päťmiliónovú verejnú zákazku na mediálnu kampaň proti rasizmu a násiliu z nenávisti na roky 2014 až 2016.
Nič podobné som na často neprehľadných weboch slovenského Úradu vlády a téme príslušných ministerstiev nenašla. Pritom na Slovensku veľmi dobre poznáme realitu ukrytú v zložitej definícii Rady Európy. Tá vysvetľuje, že sa „nenávistné vyjadrovanie vzťahuje na všetky formy vyjadrovania, ktoré rozširujú, podnecujú, podporujú alebo ospravedlňujú rasovú nenávisť, xenofóbiu, antisemitizmus či iné formy nenávisti založené na netolerancii, vrátane neznášanlivosti vyjadrenej formou agresívneho nacionalizmu a etnocentrizmu, diskriminácie a nepriateľstva voči menšinám, migrantom a ľudom prisťahovaleckého pôvodu“.
Ak by Slovensko vychádzalo iba z tejto jedinej definície a bol by tu citeľný skutočný záujem o verejné a legislatívne odmietnutie prejavov nenávisti, mimo zákona by museli byť postavené organizácie ako Aliancia za rodinu, Ľudová strana Naše Slovensko a ďalšie. Pritom slovenský Trestný zákon v podobe uznania trestných činov z nenávisti už povedal to povestné A. Chýba mu však B – pokračovanie v podobe uznania, že aj slovo môže byť za istých okolností zločinom z nenávisti.
Dokonca aj Ústava SR v článku 26 pripúšťa, že „slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných“. Takže by nemal byť problém pre dobre honorovaných právnikov, tvoriacich legislatívu SR (ktorí inokedy dokážu aj nemožné), sformulovať zmysluplnú normu, na základe ktorej by sa právo na slobodu prejavu jedného človeka končilo tam, kde sa začína právo na ľudskú dôstojnosť iného.
Vraždy, mučenie a individuálne i inštitucionalizované šikanovanie „nežiaducich“ menšín v Rusku jasne ukazujú, kam až vedie „právo“ na slobodu nenávistného prejavu. Hádam len to nebude cesta pre Slovensko.