Mnohí sú však vážne znepokojení otázkou poklesu plurality názorov. Vo všeobecnosti možno predpokladať, že v spoločnosti je asi toľko politických názorov, koľko ich dnes dokážu strany extrahovať zo špecifických politických zariadení, v ktorých zatiaľ nie je zákaz fajčiť a konzumovať osviežujúce okolkované nápoje.
Nenahraditeľným zdrojom môžu byť aj novinové preklady ideálov zahraničných politických strán. Tieto názory sú preto pomerne nesúrodé, no napriek tomu viac-menej rovnaké. Príčina je v spoločných zdrojoch. To zabezpečuje v našej spoločnosti primeranú rovnováhu, i keď sa mnohým zdá, že politickým myšlienkam chýba nejaký rozlišovací znak.
Nie sme jediní, kto rieši tento problém. Napríklad v susednom štáte taký celkom nesprávny politický názor, ktorým je vždy odlišný názor, sa dá pomerne ľahko určiť z toho, že jeho nositeľ ho môže hlásať iba z kontajnera na odpadky. Ak doň nie je vhodený aj s mikrofónom a hlasovacím tlačidlom, potom sú možnosti jeho škodlivého politického pôsobenia dostatočne obmedzené. Odhliadnuc od toho býva politik nezriedka kozmeticky upravený ľútym davom, teda je vždy ľahko rozoznateľný.
No aj bez týchto spoľahlivých indikátorov je skepticizmus mojich spoluobčanov neoprávnený. Veď dostatočná pluralita názorov sa presvedčivo prejavuje už aj na pôde jednotlivých strán. Dôkaz nám bezprostredne poskytuje SDKÚ, ktorá sa takpovediac názorovo spupne odtrhla od svojho predsedu Pavla Freša. Aj keď strana od neho odbočila, on jej šéfom zostal, takže spoločnosť sa obohatila minimálne o jeden ďalší pluralitný názor.
SDKÚ však výrazne zaostáva za časťou strany SaS, ktorá nielenže odišla z SaS, ale už odišla aj z Lipšicovej NOVA, do ktorej medzitým prišla. Tým opäť vzniklo hneď niekoľko nových pluralitných názorov a spoločnosť je tak opäť bohatšia. Nečudo, že pravica vyčíta Smeru stagnáciu. Stabilizujúcim prvkom spoločnosti je dnes fakt, že aj keď sa trebárs niekam vytratí celá strana, jej predseda zostáva a predstavuje spojovací článok medzi minulosťou a súčasnosťou. Lebo o budúcnosti už nemožno hovoriť.
Pluralitu názorov však nemusí mať nevyhnutne iba jedna celá strana. Môže ju mať celkom dobre aj jeden predseda. Napríklad Richard Sulík má úplne sám viacero zaujímavých politických stanovísk. Neodišiel vari od tej časti strany, ktorá mu zostala, rovno do europarlamentu? No v ňom už – takpovediac bez dozoru – konvertoval od liberálov ku konzervatívcom napriek tomu, že obidve časti jeho liberálov, ktoré ponechal na Slovensku, verejne deklarujú, že zostali statočnými liberálmi.
To dokazuje, že nositeľom plurality názorov môže byť samotný predseda, nielen celá ním kontaminovaná a vnútorne rozorvaná politická strana, ktorá celkom záhadne nezmizla. Ak by sa to niekomu zdalo mätúce, nech si príležitostne pozrie správy z domova.