Ako to s našou menou bolo v skutočnosti, sme sa na vlastných úsporách presvedčili v roku 1990. Trojnásobná masívna devalvácia a následná inflácia vo výške 67 % za rok roztopili rýchlosťou blesku dekády odkladané úspory obyvateľstva.
V súčasnosti má milión úplne iné dimenzie ako v minulosti. Peniaze od čias konca totalitného režimu podnes sa znehodnotili asi na jednu desatinu. Najmä pokiaľ ide o kúpnu silu toho, čo potrebujeme nevyhnutne k životu a nie je to možné doviezť z krajín, kde sú ľudia ochotní pracovať za oveľa menej peňazí ako u nás.
Zaujímavé je aj porovnanie inflácie za obdobie existencie samostatného Slovenska. Podľa jednej z analýz SAV sa ceny od roku 1993 doteraz zvýšili o 201 percent. To znamená, že v priemere za tovary či služby zaplatíme trojnásobok toho, čo pred dvoma desaťročiami. V diskusiách sa tiež niekedy polemizuje nad tým, či samostatná mena zvýšila, alebo znížila tempo rastu cien v slovenskej ekonomike. Realita ukázala, že euro skôr infláciu u nás znížilo. Namiesto problému s infláciou nás dnes viac trápi problém presne opačný vo forme deflácie. Jej hrozbe by malo zabrániť tentoraz vítané oslabovanie eura cez natláčanie peňazí do bánk oznámené na jeseň tohto roka Európskou centrálnou bankou.
Podľa jednej z metodík pre počítanie boháčov má európsky milionár vo vlastníctve finančný majetok aspoň vo výške jedného milióna eur, pričom do úvahy sa neberie nehnuteľnosť, ktorá mu slúži na osobné bývanie. Zaujímavý je pohľad na zhodnotenie kapitálu milionárov. Nakoľko sú dnes výnosy v tradičných finančných produktoch po zohľadnení inflácie stratové, peniaze boháči v zásade investujú úplne inak ako bežní sporitelia. Najväčší podiel ich majetku predstavujú podiely vo firmách, ktoré majú pod kontrolou, nehnuteľnosti určené na prenájom (najmä nebytové) a akcie firiem, kde je predpoklad vyplácania dividend zo zisku alebo zhodnotenia kurzu akcií na burze.
Roztváranie nožníc medzi bohatými a chudobnými je v jednotlivých štátoch EÚ rozdielne. Štát má možnosť zasiahnuť v prípade, keď prínosy vyššej daňovej záťaže vysokopríjmovým jednotlivcom sú väčšie ako straty spôsobené zvýšením daňových únikov podporených progresívnymi sadzbami daní či odvodov z pracovných príjmov. Slovensko už tradične podporuje zvyšovanie polarizácie príjmov, aby na úkor slabého sociálneho štátu mohla rýchlejšie rásť kapitálotvorná vrstva, ktorá teoreticky vytvára nové pracovné miesta tým, že investuje kapitál s cieľom čo najvyšších ziskov.
Kedysi na Slovensku jedna z politických strán presadzovala heslo: svoje si nedáme, cudzie nechceme. Dnes by ho bolo vhodné nahradiť inými slovami: svoje nemáme a cudzie k nám musíme prilákať extrémnymi investičnými stimulmi na úkor zadlženia budúcich generácií.