Svetlo spomienky

Dušičkové sviatky sú aj napriek tomu, že sa spájajú so smrťou a smútkom, pokojnými a pozitívnymi dňami. Alebo práve preto.

05.11.2014 22:00
debata

Otvárajú však aj niekoľko zaujímavých tém na diskusiu. Pamiatka zosnulých je predovšetkým dňom, keď sa trochu zastavíme, navštívime hroby svojich blízkych, zaspomíname a poplačeme si, povyťahujeme milé historky o tých, ktorí už nie sú s nami, a tak veľmi nám chýbajú.

Témou Dušičiek je aj polemika o Sviatku všetkých svätých ako dni pracovného pokoja, hoci ide o katolícku tradíciu, na úkor bežného dňa Pamiatky (všetkých) zosnulých. Čoraz viac do atmosféry nášho pokojného sviatku zasahuje aj jeho pre nás neobvyklá a tak trochu bizarná halloweenska podoba, „dovezená zo západu“.

Ďalšie z možných tém otvorila tento rok iniciatíva Bratislava otvorene. Stavila na spomienkový rozmer sviatkov a vytvorila novú tradíciu. Pozvala ľudí na Ondrejský cintorín, na miesto odpočinku mnohých významných či zaujímavých obyvateľov mesta, s jediným posolstvom: zapáľte sviečku svojmu obľúbenému Bratislavčano­vi/Bratislavčan­ke, nezabudnite na nich.

Toto tiché pietne podujatie poskytlo príležitosť uvedomiť si nielen vlastnú pominuteľnosť, ale aj to, že mesto necháva svojich význačných rodákov neprávom upadať do zabudnutia. Pretože hoci cintorín patrí pod správu hlavného mesta, svetlo spomienky na hroboch tých, ktorí svojho času niečo pre mesto znamenali, nenájdete ani na Dušičky.

Je smutné a pre mesto, žiaľ, aj príznačné, že väčšina z nás ani netuší, kto boli ľudia ako Rigele, Feigler, Palugyay, Albrecht, Ortvay, Batka, Marton, Justi, Kozics. A mnoho ďalších ľudí po celom Slovensku. Pritom by si viacerí významní obyvatelia miest či obcí zaslúžili, aby sa na nich pamätalo v rozpočtoch aspoň drobnou sumou na sviečky a trochou času na ich zapálenie.

A ešte minimálne dve ďalšie témy nastolilo spomienkové popoludnie Bratislavy otvorene. Alebo skôr otázky. Prečo sú ženy aj po smrti menej viditeľné ako muži? Kto boli bratislavské ženy, aké boli, čo robili, ako žili? Určite mnohé z nich neboli iba pasívnymi nositeľkami priezviska ich manžela či otca. Prečo o nich dohromady nič nevieme?

Alebo iná otázka. Poznáte nositeľa Nobelovej ceny za fyziku z roku 1905 Filipa Lenarda? Ja som ho nepoznala a položila som mu na hrob vetvičku. Na sociálnej sieti, ktorá vďaka zdieľanej pamäti vie azda všetko, ma pracovníčka Miestnej knižnice Petržalka upozornila, že Filip Lenard nebol len slávny Bratislavčan, ale aj veľký a aktívny priaznivec národného socializmu. Mali by sme si pripomínať aj kontroverzné osobnosti našich dejín?

Všetky spomenuté témy majú spoločného menovateľa. Chceme si pamätať? Chceme pochopiť minulosť a lepšie tak vidieť do budúcnosti? A ako byť hrdí na krajinu, o ktorej toho veľa nevieme a mená jej osobností nám nič nehovoria? Ideologicky napäté Slovensko týchto dní potrebuje svoju pamäť ako soľ. Nestačí iba to, že „sme tu doma“. Potrebujeme viac. V tomto prípade aspoň záblesk spomienky. A s ním svetlo poznania.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Dušičky #Sviatok všetkých svätých #pamiatka zosnulých