Nevydaria sa, aj keby na koncert, ktorý sa mal konať pod záštitou predsedu Národnej rady, prišli všetci účinkujúci. Nemusí to však platiť o rozličných školských verziách osláv pre tých, čo vkĺzli do čierno-bielych verzií dejín ako do pohodlných papučiek. Myslím na oslavu, ktorá by umožnila aspoň na chvíľu precítiť vtedajšiu euforickú spolupatričnosť a sebadôveru. Takú oslavu sa nepodarí zorganizovať nikomu. Zrejme najbližších päťdesiat rokov nie.
Novembrový tribún pred štvrťstoročím označil Slovensko aj s jeho hospodárstvom za čiernu dieru. Ten obraz ani nezamrzel, lebo tribún mal podmanivý hlas a Slovensko bolo naozaj málo farebné. A v euforickom stave sa zdalo, že všetko, čo odteraz urobíme, bude iba lepšie a lepšie bude čoskoro.
Výskumy verejnej mienky ukazovali, že mnohí tak zmýšľali. Takmer nik nepredpokladal (alebo žeby výskumy ľuďom túto otázku nekládli?), že namiesto cesty nahor nás čaká nezamestnanosť, strmý prepad životnej úrovne a zastavenie výstavby komunálnych bytov.
Ak by vtedy ktosi tvrdil, že naša kúpyschopnosť sa prepadne na roky a reálna mzda dosiahne prednovembrovú úroveň až v roku 2007, asi by ho rovno označili za agenta ŠtB spochybňujúceho cestu demokracie. Dnes už vieme, že to tak bolo a stali sa mnohé ďalšie veci, o ktorých do novín vypisovali vystrašené babičky. Prišlo aj žobranie, zatvorené továrne, život na ulici.
Aj výpredaj a rozkrádanie národného majetku. A prišli aj veci, o ktorých ani ony netušili: zadlžovanie, stavanie múrov, sťahovanie nepohodlných do get. Vysoká produktivita zaplatená nedelením práce medzi väčší počet pracovníkov, nahradením ľudí technológiami a žmýkaním tých, čo ešte prácu majú.
Nech by boli oslavy akokoľvek premyslene zrežírované, kolektívne pocity povznesenej sebadôvery neprinesú. Prekážkou je, že mnohí máme v pamäti rozpor medzi tým, čo mohlo a malo byť inak a dnešným Slovenskom s veľkými regionálnymi rozdielmi, s opustenými továrňami, ladom ležiacimi či skladmi zastavanými poľami, mladými ľuďmi odchádzajúcimi do zahraničia a deťmi z chatrčí bez elektriny, ktoré sa učia fetovať, aby necítili hlad.
Oslavy sa nevydaria, kým súčasný stav nebudeme vnímať ako výdobytok, ale ako morálnu prehru všetkých, čo sa po dvadsaťpäť rokov podieľali na vedení a sebareflexii tejto krajiny. Nie je teda dôvod smútiť, že tohtoročné oslavy Novembra skazili škandálne podozrenia z korupcie a veľké víkendové pranie politickej špiny v priamom prenose. Na oslavy, pri ktorých by sa mohlo dostaviť všeľudové nadšenie z vykročenia na cestu k demokracii a lepšej spoločnosti pre všetkých, treba počkať ešte niekoľko desaťročí.
Napokon aj so zavedením štátneho sviatku dobytia Bastily sa vo Francúzsku čakalo 80 rokov. Nejde o čakanie na rozlúčku s posledným eštebákom. Treba počkať, kým odídu alebo stratia pamäť tí, čo ešte vedia precítiť nádeje spojené s jeseňou 1989 a súvislosť ich nenaplnenia a mnohých premárnených či zničených životov.