Vlani sa v štátoch Európskej únie nejakou formou vzdelávalo vyše desať percent dospelých. Na Slovensku to neboli ani tri percentá.
Všeobecná populácia je v európskom porovnaní na tom síce bledo, no aj tak výrazne lepšie ako naši evidovaní nezamestnaní. Ak sa u nás školili či doplňovali si kvalifikáciu traja ľudia zo sto, spomedzi nezamestnaných dostali vlani túto možnosť iba štyria z tisíca – 0,37 percenta evidovaných.
Taký je účinok vlaňajšej reformy služieb zamestnanosti. Samozrejme, nie jediný. Veď len na vzdelávaní a príprave na trh práce sa ušetrilo takmer 405-tisíc eur. Celkovo sa výdavky na aktívne opatrenia trhu práce medziročne znížili o 14,6 milióna eur.
Drastické škrty vo výdavkoch na zamestnanosť nás nerozrušili. Sme už takí. Stačí naznačiť, že sa niekde peniaze nemíňajú účelne a na podozrenie z plytvania sa chytíme ako na háčik. Táto taktika je zvlášť úspešná vo sfére vzdelávania. Pri vysokej štrukturálnej nezamestnanosti a nedostatku voľných pracovných miest možno bez námahy obviniť z neefektívneho vzdelávania celé vysoké školy, nieto rozličné vzdelávacie a prípravné kurzy.
Reforma služieb zamestnanosti preto mohla hladko zavádzať obmedzenia aj pre účasť na vzdelávacích programoch. O žiadostiach o zaradenie do vzdelávacích programov začali rozhodovať tripartitné komisie, ktoré posudzujú spoločenskú zmysluplnosť poskytnutia šance konkrétnemu uchádzačovi o prácu. Dávku vo výške životného minima, poskytovanú pri príprave na trh práce, zrušili, aby ľudí k vzdelávaniu nebodaj neťahal prázdny žalúdok.
Prezieravý postoj k vzdelávaniu živia aj sofistikované akademické analýzy, ktoré ukázali Slovensko ako paranormálnu krajinu. V nej – na rozdiel od ostatného sveta – účasť na vzdelávacích programoch znižuje šance nezamestnaných nájsť si prácu.
V októbri padlo jedno z reformou vytvorených obmedzení prístupu nezamestnaných k vzdelávaniu. Otvára sa možnosť zvoliť si kurz podľa vlastného výberu a ruší sa povinnosť vrátiť kurzovné, ak sa absolventovi nepodarí zamestnať. Za tento program, plne financovaný Európskym sociálnym fondom, si Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny zaslúži pochvalu.
Analytici však varujú pred nerozmysleným pumpovaním peňazí do systému a žiadajú, aby ústredie sledovalo efekt vzdelávania na zamestnanosť. Spätné zrkadlo je určite potrebné, ale musí mať širší záber ako iba pohľad na to, koľkým sa podarí získať robotu.
Ak budeme prácu tak ako doteraz považovať za jediný prínos vzdelávania, čoskoro usúdime, že v niektorých okresoch nemá cenu ani len učiť deti abecedu. Cestičke smerujúcej kamsi do stredoveku sa vyhneme iba vtedy, ak vo vzdelávaní a v príprave dokážeme vidieť viac. Napríklad priestor pre sebarealizáciu ľudí odrezaných od možnosti pracovať, a pre ich udržiavanie v psychickej a občianskej kondícii.
Priestor, v ktorom sa môže oživiť pocit osobnej hodnoty a zmyslu, ktoré dlhodobo nezamestnaní ľahko strácajú.