A čo sme to vlastne chceli?

Posledné lístie v záhrade spadlo na zem. Šedivý, sivý, smutný, mokrý, novembrový vietor ho postŕhal. Záhrada za oknami sa povyzliekala, handry aj spodnú bielizeň porozhadzovala ledabolo po zemi.

18.11.2014 22:00
debata (2)

V sobotu by bola mala naša mama narodeniny. S jej mladšou sestrou sme ich oslávili. Sestričky. Narodili sa dávno, cez vojnu. Vyrástli bez otca. Ten padol v Povstaní. Druhú dcéru videl iba raz. Z jeho listov domov viem, ako veľmi sa chcel vrátiť zo stredného Slovenska, kde slúžil ako žandár, aby mohol byť so ženou a s dcérkami častejšie. Nepodarilo sa. Pochovali ho niekde v spoločnom hrobe pri Žiari nad Hronom. Babička zostala s dievčatami sama, vrátila sa od svokrovcov do rodného domu v Bernolákove. Vychovala ich sama, rodičia a sestry jej pomáhali, hoci ani im sa nežilo ľahko.

Babička pracovala v mraziarňach, predtým na plánovacom úrade a v krmovinách. Nikdy nebola na rekreácii. Možno raz, keď ju zobrala mladšia dcéra Katka do Maďarska k Balatonu. Moja mama pracovala celý život v Pinelovej nemocnici ako doktorka, psychiatrička. Keď sa rozviedla s otcom, brávala si nočné služby, aby sme si z času na čas "povyskočili”. Robila aj v dôchodku. V Národnom onkologickom ústave. Keď zostala doma, ochorela a zomrela.

Keď som sa v roku 1989 vydala, občas sme ju s mužom vzali do sveta. Hovorím najmä o cestovaní, hoci, všeličo by sa dalo spomenúť. V súvislosti so 17. novembrom, pravdaže. Pozerajúc v televízii diskusné relácie, slávnostné programy a dokumentárne záznamy, zostalo mi smutno. Niektoré prejavy či spomienky hovorili o premárnených životoch generácie našich rodičov. Nemohli cestovať, vraj nejedli iné ako kubánske pomaranče, strašne sa obliekali a mnohým z nich komunistický režim bránil, aby sa realizovali v práci.

Moja mama chodievala každé ráno o pol siedmej na autobus. Vracala sa okolo piatej. Niekedy sme ju čakávali, potom sme jej pomáhali variť večeru a ona písala s nami úlohy. Babičkin život bol podobný, deti, záhrada, večera, ráno na piatu vlakom z Bernolákova. Napriek tomu nemám pocit, že premárnili svoje životy.

Žiaľ, mnohí z diskutujúcich mali na mysli naozaj len banány, pomaranče, lepšie handry, možnosť omočiť si zadok niekde v mori či brúsiť po niektorom z európskych veľkomiest. Mnohí sa cítili ukrivdene, oni to predsa začali a potom ich tam nechceli, oni prví povedali to, alebo hento…

Keď som sa pred 25 rokmi vydala, odsťahovala som sa od rodičov, narodili sa mi dve deti. Môžeme cestovať aj nakupovať, ak je pre niekoho cestovanie či nakupovanie zmyslom života. No ľudský život sa dá iba žiť, nie premárniť. Tak ako neexistuje dobrá či zlá mama. Mama buď je, alebo nie je.

Moja mama mala rada čínsku kultúru i históriu. Často hovorila, ako si raz nasporí a pôjde sa do tej Číny pozrieť. Vždy nám so sestrou pomáhala, a tak jej na cestu do ďalekej krajiny nezostalo. Napokon možno i nasporila, ale nezostal jej čas. Vydala sa za babičkou na omnoho dlhšiu cestu, odkiaľ sa nik nevracia.

Tá veta o premárnených životoch sa ma dotkla. Pre rodičov a predkov. Prežívame čosi ako zlatú horúčku. Utrhnúť, ukradnúť, kto nemaže, nejde, kto nejde, zostáva na smetisku dejín… Toto sme ale nechceli, či?

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989