Migrácia z nových členských štátov EÚ sa stala top politickou témou už začiatkom tohto roka. Končili sa prechodné obmedzenia na pohyb pracovnej sily z Rumunska a Bulharska a médiá i verejný diškurz začali obchádzať starého známeho strašiaka – hordy prisťahovalcov, čakajúcich na hraniciach, aby mohli začať zneužívať britský sociálny systém.
Na rozdiel od diskusie o „poľskom inštalatérovi“ spred pár rokov, strach z prisťahovalcov z chudobnejších častí Európy sa nevyjadroval prostredníctvom obáv, že vezmú domácim Britom prácu. Dominantným argumentom bolo, že v skutočnosti neprichádzajú pracovať, ale chcú len čerpať sociálne benefity, mimoriadne štedré na ich domáce pomery.
Témy sa prvá chytila euroskeptická a čoraz nacionalistickejšia Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP). Vhodne zapadala do jej programu a rétoriky. Je voľný pohyb ľudí jednou zo základných slobôd únie? Je otvorenie pracovného trhu povinnosťou vyplývajúcou zo zmlúv? Výborne, o dôvod navyše vystúpiť. Protiprisťahovalecká rétorika významne prispela k úspechu Farageovej strany v eurovoľbách.
Na vlak čoskoro naskočili konzervatívci, ktorým UKIP začal preberať voličov. Premiér David Cameron ohlásil tvrdé opatrenia, navrhol dokonca znovuzavedenie limitov na maximálny počet prisťahovalcov – a narazil na silný odpor väčšiny krajín, vrátane Nemecka. Začiatkom týždňa sa pridali opoziční labouristi. Chcú výrazne obmedziť právo občanov z iných členských štátov EÚ čerpať benefity britského sociálneho systému a sprísniť kontroly na hraniciach.
Názory na migráciu v rámci EÚ sa budú v Británii s blížiacimi sa voľbami zostrovať. A téma neodumrie ani po nich. O fakty ide, samozrejme, až v druhom rade.
Británia naozaj patrí medzi hlavné cieľové krajiny pracovných migrantov a tí prichádzajú prevažne z biednejšej časti Európy. Viacero výskumov však poukazuje na to, že do britského sociálneho systému prinášajú prostredníctvom daní viac, ako z neho dostávajú. Realita musí kapitulovať. Predstava Rumuna, Poliaka či Slováka, ktorý príde do Británie zneužívať sociálny systém (a dotiahne tam aj svoju širokú rodinu), je pevne zakorenená v predsudkoch a zodpovedá rastúcim xenofóbnym náladám.
Hlavnou motiváciou pracovnej migrácie v EÚ sú rozdiely vo výške príjmov medzi domovskými a cieľovými krajinami. Nie je to špecifický jav. Nájdeme ho aj vnútri štátov, kde veľké množstvo ľudí odchádza za prácou z chudobnejších regiónov do dynamickejších centier. Mobilita pracovnej sily sa dokonca podporuje ako spôsob vyrovnávania sa s asymetrickým hospodárskym vývojom.
Štáty majú mechanizmy, ktorými dokážu tlmiť negatívne dôsledky masívnej migrácie: fiškálne transfery z bohatších oblastí do rozvoja tých zaostalejších a investície do rozvoja sociálnej, ale aj fyzickej infraštruktúry. Nič z toho dnes EÚ v zmysluplnej miere nemá. Rast xenofóbie a volania po obmedzení voľného pohybu osôb sú predvídateľnou reakciou