Ľuďom stále a nepochybne oprávnene vŕta hlavou korupcia a tunelovanie zvyškov toho, čo sa ešte na Slovensku dá – často s požehnaním verejných obstarávaní – presunúť z verejného zdroja na súkromný účet. Alebo inak povedané, celkom obyčajne ukradnúť, ale sofistikovane. Tak, aby to nevyvolávalo priveľký záujem polície a následný pobyt zúčastnených aktérov v nápravnom zariadení.
Človek by sa pri tej predstave aj s úľavou usmial. Keby nevedel, že žije na Slovensku, kde práve o tento špecifický druh bohumilej činnosti v prospech rodiny polícia nejaví nadmerne prehnaný záujem. Alebo, aby som nebola nespravodlivá, záujem pravdepodobne javiť nemôže.
V minulom režime bolo veľmi populárne riadiť sa pravidlom „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Potichu to akceptovali všetci tí drobní súdruhovia, trochári, ktorí od mäsiarstiev cez predajne ovocia a zeleniny až po veľké štátne podniky zahraničného obchodu po malých kúskoch rozkrádali socialistické hospodárstvo až do Novembra 1989. Aby ho po Nežnej začali konečne rozkrádať vo veľkom.
Dnes sa tisícky ľudí opäť zhromažďujú na Námestí SNP. Tentoraz, aby v duchu obľúbenej mantry „lebo Fico“ dali najavo, že takto to ďalej ísť nemôže. Zmysluplné protikorupčné požiadavky organizátorov protestov majú však jeden háčik. Jeho podstatu by som zhrnula do výzvy: „Pozri, kto to hovorí.“ Som posledná, ktorá by stratila slovo za predsedu slovenskej takzvanej sociálnej demokracie. Je mi však úzko pri predstave, koľko ľudí sa v zúfalom hlade po zlepšení pomerov v krajine paradoxne vrhá do náručia (područia?) politikov, ktorí už svoju šancu na upratovanie pred slovenským prahom dostali. A nevyužili ju.
Na protestnom pódiu vybavenom kvalitným ozvučením i osvetlením sa striedajú tváre, ktoré sme dlhé roky vídali v televíznych debatách a v kožených kreslách politickej moci. Moci rozhodovať a riešiť. Výsledok aj ich „práce“ dnes rezonuje námestím.
Nechcem nikoho odrádzať a ani nechcem, aby ľudia boli ticho. Práve naopak. Ale bolo by pre Slovensko a pre nás všetkých dobré, aby sme sa prizreli, ktože sa to opäť derie na čelo más. Po naivných pokusoch ezoterických bytostí z obdobia „antigorily“ sme svedkami pragmatického zápasu politických predátorov nie o lepšie Slovensko, no o výhodnejšie budúce pozície dnešných organizátorov protestov.
Nech už prinesú súčasné demonštrácie akýkoľvek výsledok, od zametania smetí pod koberec až po prípadné predčasné voľby, to najdôležitejšie, na čo musíme stále myslieť, nie je pátos a vzrušenie revolučných dní, ale nudná, pokojná a zmysluplná práca neskorumpovaných ľudí konečne už aj v prospech Slovenska a jeho „obyčajných“ obyvateľov a obyvateliek. Skúsme na to nezabudnúť, priatelia.