Skúsme si rozpitvať investičný balík, ktorý má naštartovať ekonomiku, znížiť nezamestnanosť a pomôcť prinavrátiť dôveru ľudí k Európskej únii. V prvom rade, ohlasovaných 315 miliárd eur je len odhad. Cieľová suma, ktorú chce EÚ získať od súkromných investorov. Povzbudiť ich má 60 miliárd, ktoré v najbližších troch rokoch poskytne Európska investičná banka vo forme úverov pre infraštruktúrne projekty a malé firmy.
Ani to však nie sú „nové peniaze“. Šesťdesiat miliárd na pôžičky má EIB získať na finančných trhoch na základe garancií, ktoré tvorí5 miliárd jej vlastného kapitálu a 16 miliárd z rozpočtu únie. Polovicu z nich tvorí prísľub členských štátov. A druhých 8 miliárd poskladala Európska komisia z rozpočtu programov Horizont 2020 (2,7 miliardy), CEF (3,3) a z rezervy (2). Inak povedané, z peňazí, ktoré sa mali investovať do európskeho výskumu a energetickej a dátovej infraštruktúry. Celých 315 miliárd teda stojí na garanciách za 21 miliárd – 8 z nich visí na pochybnej ochote členských krajín doplatiť peniaze do európskeho rozpočtu a 6 miliárd kanibalizuje iné strategické priority.
Nie je to prvý pokus o finančnú mágiu. V roku 2012 sa vytvoril 120-miliardový „kompakt pre rast“. Táto vlajková loď európskej politiky čerstvého francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda mala priniesť nový vietor: namiesto nekonečného šetrenia investícií do rastu. Verejné peniaze (najmä z nevyužitých eurofondov a zo zvýšenia kapitálu Európskej investičnej banky) mali prilákať súkromných investorov. Výsledky? Ťažko ich nazvať ako „rozpačité“.
Junckerov plán stojí a padá na ochote súkromných investorov vraziť peniaze do vybraných projektov. A nie hocakých. Investície by sa mali zamerať na krajiny periférie, ktoré dnes prechádzajú hlbokou ekonomickou a sociálnou krízou – aj vďaka reštriktívnej politike, ktorou EÚ údajne rieši krízu. Za týchto okolností sa ťažko ubrániť pocitu, že tie najdôležitejšie veci treba hľadať vo vete až za slovíčkom „ale“. Podpredseda komisie zodpovedný za implementáciu investičného balíka Jyrki Katainen pripustil, že plán nie je „magickým riešením“. Podmienkou fungovania investičnej schémy sú štrukturálne reformy a odstraňovanie byrokracie. A sme doma.
Problém hospodárskeho rastu sa vyriešil, môžeme sa vrátiť ku skutočným prioritám európskej hospodárskej politiky. k odbúravaniu otravných mechanizmov zväzujúcich voľný trh (odbory a kolektívne vyjednávanie, minimálna mzda, environmentálne regulácie) a k oslabovaniu či privatizácii sociálnych funkcií štátu.
V konečnom dôsledku sa možno Juncker nepokúša o homeopatickú liečbu. Podáva placebo, ktoré má zakryť trpkú príchuť poznania, že v Európskej únii ide zatiaľ všetko po starom.