Na jari je vždy trochu zvláštne, ak sa začína práve v decembri, no v prostredí školstva je v ktoromkoľvek termíne charakteristická predovšetkým nepohodou. Jej nástup do školského prostredia býva najčastejšie spojený iba s katastrofami alebo aspoň s obvyklým bláznivým tancom na tenkom ľade. Čiže nejakými novými akreditáciami.
Ak nový minister takmer záväzne sľubuje vo svojej činnosti kontinuitu s predchádzajúcimi, potom možno očakávať aj tradičné rituály. Jeho nástup sprevádza nádej celej spoločnosti. Spoločnosť tak akosi podvedome tuší, že v školstve všetko nie je dobré. Prvoradou a základnou úlohou ministra je potom opätovne snímať zo svedomia spoločnosti toto ťaživé bremeno hanby a nenápadne prenášať jej nevraživosť z politikov na učiteľov.
Nástup novej moci sa už pravidelne začínal zistením, že nielen žiaci, ale aj učitelia sú sprostí. To zvyčajne netreba dlho dokazovať, lebo ak učitelia ešte stále vyučujú za podmienok, ktoré im spoločnosť 25 rokov stanovuje v takmer nezmenenej forme, namieta sa proti tomuto všeobecnému presvedčeniu iba veľmi ťažko.
Najstrašnejšie je to pritom vždy s docentmi a profesormi, lebo tí sa, aspoň podľa dnes už tradičných zistení ministerstva, zväčša pohybujú výlučne na hranici demencie a sú napriek tomu o niečo drahší ako obyčajné upratovačky. Veď aj našich poslancov v školách zaujímajú najmä cukrovinky v bufete. Trvalý nedostatok učebníc už menej.
Ale ani ostatní učitelia nie sú lacnou výnimkou. To vidno zo starostlivých úvah ministerstva o tom, či by sa im mal plat zvýšiť o päť eur, alebo či by tak pre „počiatok“ nestačilo iba jedno. Ide o tú hru o zvyšovaní, v ktorej sa síce všetkým zvýši, no niektorým sa predsa len nezvýši, lebo už majú viac ako iní. No ak aj majú, potom iba ako iní učitelia, čo sa na druhej strane až tak veľmi nezvykne zdôrazniť. Ide totiž o sumy, ktoré vyvolávajú skôr škodoradostný úsmev.
Proskribovanie a osočovanie sa postupne prenáša aj do takej sféry, akou je vedecká komunita, citlivý a ľahko zraniteľný orgán krajiny. Protestuje síce skôr nenápadne a tichšie, ale predsa len v oblasti, ktorá je vo vyspelých štátoch predmetom zvláštnej starostlivosti, lebo je dôležitá.
Programy na zlepšenie situácie budú iste fascinujúce. Najlepšie azda bude opäť vraziť do nejakej tradičnej praktickej ľudovej oblasti pár miliónov, a teda objednať celkom nový e-learningový kurz. Najvhodnejšie asi bude pltníctvo, lebo v rezorte, podľa všetkého, sa naďalej pôjde iba dolu vodou.
Nuž, zostáva nám privítať sedemnáste zastavenie školskej jari parafrázovanými veršami indického básnika Rabíndranátha Thákura: „Vitajte, nový pán minister! Náš čas pre žatvu kvetov už pominul. Za temnej noci už nemáme svoje ruže. Len bolesť zostala!“