Ako argument ponúkol metaforu tkaniny, ktorá tvorí rezonančnú blanu bubna. Teoretické tvrdenia sú prepletené ako vlákna tkaniny. Spochybňujúce fakty sú ako údery paličiek. Jednotlivý úder vlákno nepretrhne, pretože je posilnené spojením s ďalšími vláknami, a úderu sa pružná tkanina dokáže prispôsobiť. Prúd faktov definitívne spochybní tvrdenie až vtedy, ak je teória, ktorej je súčasťou, poriadne deravá, alebo ak už je iná teória, ktorá dokáže protirečiace fakty lepšie odrážať.
Teórie sa, samozrejme, nevznášajú niekde vo vzduchoprázdne. Ich články sú súčasťou práce, úspechu a ega konkrétnych vedcov. Toto spojenie zaisťuje aj deravým teóriám usilovné plátanie a aj životnosť prinajmenej takej dĺžky, akú má akademická pozícia ich autorov.
Ak i vo sfére, v ktorej fakty majú byť najvyššou prioritou, rozhoduje o životnosti tvrdenia jeho hladké prepletenie s inými tvrdeniami, v bežnom a politickom uvažovaní to sotva bude inak. Pokoru politikov a bežných ľudí pred faktmi by očakával len rojko.
Fakty sa v bežnom živote a v politickej praxi dajú zdolávať oveľa jednoduchšie – ani sa nezisťujú. Pozornosť sa venuje iba tým, ktoré pohodlne pasujú do vysvetlení a sú už poruke. Tak ako zistenie demografov o rastúcom počte domácností jednotlivcov. Bez námahy sa dá spojiť s tézou o raste sebectva a pôžitkárstva v mladej generácii, slabnúcej hodnote rodiny, neochote prevziať zodpovednosť za druhých a s podobným každodenným moralizovaním.
Správanie ľudí sa odjakživa najpohodlnejšie vysvetľuje práve takto – odkazovaním na tajomstvá individuálnej mysle: v individuálnych mysliach novej generácie sa skrývajú samotárske sklony, pôžitkárstvo či snaha uhýbať pred zodpovednosťou. Odvážni interpreti používajú aj výraz neprispôsobivý (v zmysle nenasledovania vzoru viacdetnej či aspoň dvojdetnej rodiny, ktorý nasledovali staršie generácie).
Vysvetľovanie odvolávaním sa na pochody v hlavách druhých je číslom jeden intelektuálnej pohodlnosti. Je pohodlné už tým, že mu nehrozia brutálne konfrontácie s faktmi. Veď kto môže vojsť ľuďom do hláv a ukázať, že je to inak a že napríklad v tomto prípade samotárstvo, nezodpovednosť a pod. nie sú kľúčové pohnútky ľudského správania.
Takéto vysvetlenia sú však pohodlné aj preto, že ukazujú na jednotlivcov ako na hlavnú príčinu situácie, v ktorej sa nachádzajú, a šikovne odvádzajú pozornosť od okolností, ktoré ľudí tlačia k určitému riešeniu. V prípade domnelo sebeckej mladej generácie, ktorá volí život osamote, by sa napríklad dalo ukázať, že veľká časť údajných samotárov žije v rodičovskom byte spolu s rodičmi.
Bolo by tiež možné ukázať, že sa zvyšuje podiel bytov, v ktorých žije viac samostatne hospodáriacich domácností a že tvrdenie o rastúcom podiele osamelo žijúcich mladých ľudí je len matematickou fikciou. Je to však fikcia, ktorá dokáže dobre vzdorovať faktom, pretože pomáha ospravedlňovať chabé politické úsilie vo veci zlepšovania dostupnosti bývania na Slovensku.