V Modre a v Pezinku ma trhovkyne poznajú… V Senci je trh iný, plný výborných domácich zaváranín, v lete krásnej zeleniny, počujete tu maďarčinu, ale tú niekedy počuť aj v Pezinku. Túto sobotu som bola na trhu v Budapešti, v krásnej budapeštianskej tržnici. Bola som tu prvý raz a len čo sme s kamarátkou vstúpili, vyrazilo nám dych.
Tržnica je neďaleko Dunaja, zvonka tržnicu vôbec nepripomína. A vnútri raj na zemi, hodokvas, roh hojnosti, všetko dobré, čo si viete aj neviete predstaviť, domáce, pekne naporciované mäso, klobásy, šunky, salámy, vajíčka, ovocie, zelenina, pálenky a likéry, víno, všade čistulinko a voňavo, na poschodí stánky s ľudovou výšivkou, suvenírmi a s hotovým jedlom.
Túlali sme sa po prízemí, obdivovali obrovské csípos klobásy z mangalice, z diviny, zo zajaca, kačacie pečienky zaliate v masti, papriky od výmyslu sveta, náhrdelníky z feferónov… Keď som bola malá, chodievala som na prázdniny do Bernolákova. Prechádzajúc sa po maďarskej tržnici som si spomenula na detstvo, na babičkinu, maminu a Katkinu kuchyňu.
Mamina sestra Katka má muža Štefana. Jeho rodičia boli presídlenci z Pitvaroša. Hrdí a krásni ľudia. Mama aj otec. Obrábali obrovskú záhradu a vynikajúco varili. A tak sa mamina sestra Katka naučila variť všetky tie slovensko-maďarské špeciality nielen od svojej mamy, ale aj od svokry.
Guláše, paprikáše, segedíny, sarmy, koložvárske kapusty, paradajkové kapusty, Esterházyho roštenky, huspeniny, tokáne na víne, halászlé, birkaguláše, domáce klobásy, jablkové pité a všetky známe aj menej známe recepty som u babičky, doma, ale najmä u tety Katky jedávala od malička. Ona je pre mňa stelesnením naozajstnej dobrej a spravodlivej kuchárky, keď sa hovorí o zaváraní, pečení či varení, vždy ju musím spomenúť ako prvú, lebo som vo svojom živote nestretla nikoho, kto s takou vervou a rád varí.
Moja mama bola experimentátorka, umelkyňa, rada varila, rada sa o varení zhovárala, babička bola praktik, život ju naučil obracať sa, jej mama, prababička Juliana robila v Budapešti u Huberta kuchárku a poslúchať ju muselo asi sto kuchárok, a teta Katka akoby sa narodila s varechou v ruke. Varenie dotiahla do absolútnej dokonalosti. Kulinársky zážitok, aký človek má u nej v kuchyni, je nesprostredkovateľný a slovami neopísateľný.
Prišla som do budapeštianskej tržnice a okamžite ma hore pri stánkoch s jedlom ovanuli vône môjho detstva. Podobne ako keď sa spisovateľovi Marcelovi na jazyku rozplynula piškóta namočená v čaji a tu začína jeho Hľadanie strateného času.
Rozprávala som kamarátke nad tanierom leča o našej Katke, o všetkých tých starodávnych a dobrých vôňach, o marhuľovom lekvári, čo sa varí v kotli, o kvasených hubách v sude, a cítila som sa v tej Budapešti ako doma, aspoň jednou nohou, tou bernolákovskou, čeklískou, a cez nášho Štefana aj pitvarošskou.
Vyšli sme von, k Dunaju a pozerali na parlament. V Budapešti je čistučko a pekne, kvetinárka na chodníku rozkladala vedrá s kvetmi, voňali chryzantémy aj november. V knižke, ktorá mi vyšla v Maďarsku, mám doslov od spisovateľa Pála Závadu s názvom Príbuzenský vzťah. Po návšteve tržnice to podpisujem.