Antidiskriminačný zákon by tancoval od radosti, keby mal schopnosť vnímania. A práve v týchto dňoch dostal športový svet mimoriadny vianočný darček. Medzinárodný olympijský výbor urobil posledný krok k ochrane všetkých LGBTI športovcov a fanúšikov, keď oznámil, že do Princípu 6 Olympijskej charty zahrnie aj pojem sexuálna orientácia.
Podľa tohto princípu bola zatiaľ „akákoľvek forma diskriminácie voči štátu alebo osobe z dôvodu rasy, náboženstva, politického presvedčenia, pohlavia alebo akéhokoľvek iného dôvodu s príslušnosťou k olympijskému hnutiu nezlučiteľná“. Odteraz už ani sexuálna orientácia nebude môcť byť dôvodom diskriminácie, ako to bolo na posledných olympijských hrách v ruskom Soči.
Olympijský darček je o to cennejší, že sa objavil v čase, keď svet slávi Medzinárodný deň ľudských práv, vyhlásený Valným zhromaždením OSN roku 1950 ako pripomienku na prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948.
Medzinárodný deň ľudských práv však nie je iba oslavou. Rovnako v tento deň poukazujeme na prípady ich porušovania. Nadchádzajúce slovenské referendum nie o rodine, ale proti ľuďom takým porušením je. Preto o ňom treba hovoriť odmietavo, a to nielen zvnútra teplej komunity. Tento druh referenda totiž priamo ohrozuje charakter štátu.
Nalejme si čistého omšového vína. Bolo by naivné sa domnievať, že katolícka cirkev je ochotná vynakladať toľko energie a ľudských i finančných zdrojov iba preto, aby položila na kolená nejakú malú skupinu ľudí bez významnejšieho vplyvu. Ak by nejaký vplyv mala, prečo by sa ocitla v tejto nepríjemnej situácii?
Tak ako sú gejovia a lesby len prostriedkom a najľahším terčom, tak sú ovečky božie z Aliancie za rodinu iba ľahko manipulovateľným nástrojom cirkvi na ceste k posilneniu jej moci a na zmenu charakteru svetského štátu na cirkevný. Kto to dnes nechce vidieť, môže sa zajtra veľmi čudovať.
Ak by takzvané referendum za rodinu bolo platné a skutočne by prinieslo zmeny, po ktorých volá, čakajme onedlho snahy o sťaženie alebo znemožnenie rozvodov, interrupcií, svetského vzdelávania, uplatňovania žien v práci či vo verejnom živote atď. Cesta do pekla bola vždy dláždená dobrými úmyslami – a ja nepochybujem, že časť aliancie vo vlastné dobré úmysly naozaj verí.
Už sa na nás smiali, už nás ignorovali, teraz s nami bojujú. V duchu gándhíovského kréda nás čaká posledná časť skladačky: zvíťaziť. Mnoho ľudí nemá záujem o bežne dostupné argumenty, pretože sa paradoxne sami cítia obeťami zdanlivo liberálnej doby.
Napriek tomu dúfam, že sa aspoň niekto zamyslí nad mojím vyznaním: „Nie som strategický podnik, nie som Európska únia ani NATO. Nie som vec ani téma, nie som referendová otázka. Som človek. A to, o čom tak zasvätene diskutujete, je môj osobný život. Naozaj si myslíte, že máte právo o mne hlasovať?“