Darčeky, jedlo, ovocie, ryba, stromček, vláčia to domov, zvážajú, nakupujú, akoby im horelo pod zadkom. Akoby Vianoce boli o vianočných trhoch. Oslávia ich nielen v Bratislave, no idú aj do Viedne, Budapešti. Dobrého ducha Vianoc, akési vianočné posolstvo hľadajú v regáloch obchodov.
Iní robia akože dobré skutky. Väčšinou herci, speváci a moderátori. Spomenú si na opustené deti bez rodičov, na onkologických pacientov a chodia ich akože rozveseľovať. Šuchocú pritom vianočnými papiermi, šekmi, poukážkami. Najlepšie, keď je pri tom kamera. A ešte lepšie aj dve.
Pred rokom som chodievala s mamou na onkológiu na Klenovú. Ozdobila som tam so sestričkami stromček. Veselo blikal, hoci dobrý duch Vianoc obyčajne na onkológiu netrafí.
Všetci sa tu boja. Sú veľmi chorí a niektorým je strašne zle. Niektorí musia mať míder, aby to ustáli. Iní chodia s vedierkom, lebo im je zle. Po chodbách ich vozia príbuzní alebo sestričky na vozíkoch či rovno na posteliach. Daktorých takmer polomŕtvych, na smrť chorých. A boja sa tu všetci. Pacienti aj ich príbuzní. Boja sa, lebo po nemocniciach, a nielen na Klenovej, rajzuje smrtka sviatky-piatky. Ani sneh, blato, slnko, či vietor ju nezastavia, často sa postaví rovno k vianočnému stromčeku.
Moja mama zomrela 20. augusta. Zomreli aj iné mamy a tatovia, zomreli aj deti. Predstavujem si vianočný stromček na chodbe na Klenovej ulici. Určite pri ňom v čakárni na rádioterapiu sedia iní pacienti so svojimi príbuznými. Vnútri to klopoce, pacienti vchádzajú po jednom, každý má svoj uterák, ich príbuzní sedia vonku. Nemajú darčeky. O jednom by vedeli, ale ten naozaj nosí Ježiško.
Neupratuje sa, domácnosť sa prispôsobuje maródovi. Pacient je unavený a veľa spí. Často býva nervózny. Vyberie sa s príbuznými trebárs na návštevu, odrazu mu nie je dobre a je po návšteve. Zle mu je aj cez Vianoce, hoci sa veľmi usiluje. Pri stole na Silvestra mu všetci vinšujú, aby o rok bolo všetko inak, lepšie…
Rok prehrmí ako voda, ožarovania, transfúzie, po ktorých sa uľaví, príde jar a vtedy sa zdá, že váš pacient koňa dohonil, ba že naň vyskočí. Opak je pravda. Nedohoní ho už nikdy a skočí rovno do hrobu. Dvadsiateho augusta alebo inokedy.
A potom sa blížia Vianoce a medzi všetkými tými akože pravými vianočníkmi a vianočkármi chodíme my príbuzní ako mátohy, ktoré niekoho stratili, a myslíme si na zimy spred rokov, na vianočné stromčeky a čo by sme dali za to posedieť si tak všetci spolu hoci aj na Klenovej, kde doktori zavše robia zázraky. Aj ja tam chodím ako dajaká stratená vianočná ozdoba, ako Skácelova Smuténka.
Vianoce sú aj sviatkom spomienok. Sviatkom smutných, chorých a biednych, berte na nich ohľady. Vianoce nie sú šou ani galavečer v telke pre postihnuté deti.
Ako hovorí český básnik Janko Skácel: „Nikdo nedokáže složit písničku pro slepé děvčátko a ptáka bez křídel.“