Každému by predsa zovrelo srdce, keby ich videl načisto opustené, až by pripomínali nejakú knižnicu alebo galériu.
Človek, ktorý sa im venoval posledné dva mesiace takmer nepretržite, ich predsa nenechá napospas osudu a nepovšimnuté v ich najťažších chvíľach. V minulosti by ho to viedlo k takmer neliečiteľnej melanchólii, ktorú vie dnešný človek, našťastie, už hravo prekonať. Odhodlane zatne zuby, uchopí strnulou unavenou ťažkou rukou nákupný vozík a s kreditnou embosovanou kartou v takto pevne zaťatých zuboch im predsa len aspoň trochu pomôže.
Ide skutočne o poslednú príležitosť, keď sa človek môže venovať zmysluplným nákupom, pretože od Silvestra príde ďalšia možnosť nejakého väčšieho nakupovania až druhého januára, čo vo väčšine známych prípadov hrozí strašným oneskorením!
Isto, niektorí spoluobčania sa ešte stále v tomto období venujú radšej rodinám, duševnému rozjímaniu, ale za túto možnosť vďačia práve tej druhej, zodpovednejšej časti, ktorou niekedy škodoradostne a neoprávnene pohŕdajú.
Vedia si však vôbec predstaviť, čo by bez nej naozaj na svete bolo? Kde by bol ich pokoj a pohoda? Vedia si predstaviť situáciu, že by za nimi opustený obchodný reťazec práve v týchto sviatočných chvíľach prišiel až domov? A už z chodby alebo pomyselnej predzáhradky by počuli srdce trhajúci výkrik ľahostajnosťou poraneného obchodného reťazca, toho krehkého vtáčaťa: „Ja ti teraz dám takú zľavu, že na ňu do smrti nezabudneš!“
Po tomto zhone nastane v podstate milé obdobie, v ktorom sa človek môže venovať trochu aj sám sebe. V podstate až do marca, keď mu daňový úrad pripomenie, že na svete nie je sám a že stále sú tu ľudia, ktorí naň myslia a nikdy ho neprehliadnu.
Vždy som bol príliš vzdialený tomu, aby som tento nákupný vianočný proces nejako odsudzoval. Pripadal mi vždy nanajvýš prirodzený a svojím spôsobom aj krásny. Patrí k životu. Ide predsa o obdobie, keď človek myslí najmä na tých druhých. Na to, čo by ich potešilo, na to, na čom by si asi najradšej pochutnali, a na to, čo by jeho blízkym urobilo – v rámci možností – azda najväčšiu radosť. A to istotne stojí za tú trochu zhonu a námahy. Aj za to často bezradné tmolenie sa pomedzi dav rovnako naladených spoluobčanov, aj za to zúfalo opakované cúvanie na preplnených parkoviskách.
Je to možno strastiplná, no stále nádejná cesta k slávnostne zapálenej sviečke v rodinnom kruhu. Až od nej sa myšlienky upnú k ďalšiemu roku, ktorý nebude o nič ľahší ako predošlé. O to vzácnejšia v ňom bude opora, ktorú opätovne nachádzame v tradíciách a spomienkach, no ešte viac v našich blízkych.
Preto sa i teraz dôkladne prichystajme! Buchnime šampanské a odpáľme ohňostroje, priatelia! Nech aj rok 2015, ak sa bude dať, bude pre každého plný zdravia, šťastia, lásky a spokojnosti!