Trochu som si predtým pofrflala, že sme medzi sviatkami a vôbec aspoň prvé dni po nich nezatvorili, sú prázdniny, sviatky, ľudia sa navštevujú, cestujú, chodia na prechádzky do prírody, brúsiac po sociálnej sieti nik nehovoril, že by sa chystal do knižnice, naopak, mnohé kolegyne zo slovenských knižníc, s ktorými komunikujem, sa chválili, že majú lepšie „vedenie“ ako my a knižnicu cez sviatky zatvorili.
V Modre na námestí som po Vianociach ráno o siedmej nastúpila na autobus, všade tma, na zástavke ani noha, a v autobuse sme sa viezli traja. Aj sme sa dali do reči. Cesta bola pekná a krátka, nechodili autá. V knižnici bude pokoj, myslela som si, a čudovala som sa nápadu nechať otvorené. Urobila som si kávu a zaradovala sa, že máme sviatky a na ne nalepené dni voľna za sebou, papiere v koši, jedlo dojedené, za vetami bodky, niekde tri, dopovieme inokedy. O ôsmej sa začali trúsiť prví detskí (!) čitatelia, potom dospelí a do štvrtej som sa vlastne nezastavila. Tak to bolo aj na druhý deň, aj druhého a toť v pondelok sme sa nestačili čudovať. Takmer stovka mladých čitateľov, pani učiteľky, ktoré si prišli dohodnúť besedu, každý naradovaný, že veci skočili do koľají, že máme otvorené a že sme otvorení, nielen knižnica, aj my, čo v nej pracujeme pre verejnosť.
Mám rada svoju prácu, a asi aj všetci, čo robia v pezinskej knižnici. Čudovali sme sa pondelkovému návalu, ale zároveň sme si pochvaľovali: ako na Nový rok, tak po celý rok… Pre nás knihovníkov aj spisovateľov je to to najlepšie znamenie, že kniha stále žije a že je dosť aj takých, čo o ňu majú záujem, ak ju nenašli pod stromčekom, prišli ju nájsť do knižnice, že sú stále deti, ktoré budú recitovať na Hviezdoslavovom Kubíne a my knihovníčky im do toho môžeme kibicovať, čo by si mohli požičať, že sú dospelí, ktorí za sebou ťahajú na kolieskach tašky plné kníh, lebo cez sviatky čítali, a vlastne, že tá naša práca má zmysel.
Raz som vianočné sviatky strávila v Pittsburghu, ďaleko od rodiny. Cítila som sa stratená a nešťastná. Na Štedrý večer hneď po večeri sme sa vybrali na prechádzku. Nemali sme ísť komu zakoledovať ani zavinšovať. Našli sme otvorené kníhkupectvo Barnes a Noble, a dve hodiny strávili listovaním v knižkách, odišli sme odtiaľ s dvoma parádnymi knižnými úlovkami, večer sme si čítali a boli to tie najzvláštnejšie Vianoce ďaleko od Modry, mamy a rodiny.
Keď čítam rozhovor s nejakou hviezdičkou, herečkou, ktorá hovorí, že vždy túžila robiť, čo robí, len tá sláva jej prekáža, usmejem sa a trochu si to obrátim, vždy som chcela byť slávna, preto som herečka… Odjakživa som žila medzi knižkami a chcela pracovať v knižnici. A že to nie je práca márna, potvrdzuje aj počet vianočných a novoročných čitateľov. Nech vám ten čitateľský apetít, čitatelia, vydrží do konca roka. Knižniciam prázdnota nepristane. Nemáme žiadne novoročné zľavy, ale čakáme na vás s novinkami, ktoré sme nakúpili pred Vianocami.